Martin Kukučín: Dom v stráni Martin Kukučín Dom v stráni

V nedeľu na treťom zvonení Niko už bol dolu u Pretúrov. Vždy sa obliekaval vkusne, no dnes sa vyobliekal vyberane. Slnce praží z neba, hoc nenie ešte desiata — nuž v auguste sme — horúčava je ťažká, hustá akási. A náš mladý pán siahol vzdor tomu k čiernym šatám, ktoré Mande včera večer, s veľkým hundraním, vytiahla z kamonúla.¹ Siahol k nim hrdinsky, lebo hrdinstvo sa vyžaduje obliecť sa v taký čas do čierneho. V čiernom došiel pod Grabovik, trochu rozhorúčený, spotený, aby vyvolenú srdca svojho doprevadil do kostola — prvý raz v živote! — alebo aby jej „dal vodu“…

Šora Anzula, ukrytá za záclonou, pozerala za ním, keď sa poberal z dvora. Nie bez rozčúlenia, a možno i tajnej nádeje — že sa azda sám nakriatne, rozmyslí si; že v poslednom okamihu, pred rozhodným krokom, cúvne… Keď zmizol jej očiam, ešte čakala chvíľku, že sa azda vráti. A keď sa nevrátil, vzdychla zhlboka a, utierajúc horúcu slzu, vyšla do kuchyne.

,Boj teda sa započal!‘ húta ona s ťažkým srdcom, ,a kedy sa skončí a na aký spôsob?‘

Stará Jera sa netrápi zbytočnými otázkami. Jej je celá vec cele jasná a prostá, bez zvratkov a úskalia, istá a zabezpečená… S nesmiernou hrdosťou pozerá za nimi, ako kráčajú družne, jeden popri druhom hore brehom do mesta, zabratí, ako vidno, v nežnom rozhovore. Ako by nebola hrdá, keď sa jej vyplnil hlavný sen života? Neradovať sa, keď dcéra si zabezpečila budúcnosť a ona, stará „hlúpa“ Jera, zvíťazila nad múdrymi a opatrnými! Hľa, starý múdry Mate podľahol, i jeho čudné náuky a náhľady. Ona triumfuje nad ním, prvý raz v živote, nad ním i nad celým svetom — no nie ostatný raz! Dnešným dňom započal sa pre ňu nový život, plný radosti a materskej potechy.

Barica sa utiahla na pôjd a výhľadom pozerá, čo sa to ide robiť. Vlastným očiam neverí: ako to prišlo, prudko, neočakávane. Jej sa všetko zdá, že ide byť koniec sveta, lebo sa stávajú divy a zázraky, veci nevídané a neslýchané.

Ivan bol na malej omši. Vrátil sa domov, preobliekol sa do všedných šiat, vysadol v prudkom hneve a rozhorčení na mula a ženúc pred sebou ostatný statok, ufujazdil do hory, na pašu. Tam mu bude lepšie, než v dome, kde naň neberú ohľadu. Ani čo by bol paholok a nie mladý gazda…

Mate sedí za stolom sám, v čudných myšlienkach. Ťažko sa mu v nich vyznať a nájsť východ. Ako poznať po vráskach na čele, zhrýza sa i on, trápi a ustavične sa pýta sám seba: prečo sa to stalo — prečo sa to stalo práve jemu?

Zvonili práve „dozvon“, keď sa naši mladí dostali na námestie. Námestie je plné sveta, ako vždy pred veľkou omšou. Svet stojí v skupinách, alebo sa sem a tam premáva. Z protivnej strany prichodí don² Roko v svojom lesklom, štvorhrannom klobúku, čiernych pančuchách, nohaviciach do kolena a lakových črieviciach, bez reverendy, len tak v dlhom čiernom zvrchníku. Ďakuje na všetky strany, vľúdne, usmievave, ako vždy, i na pozdrav Nikov. Jeho oko dotklo sa zbežne mladého páru, obočie akoby sa bolo trochu stiahlo — no úsmev mu nemizne z tváre, ako na znamenie, že nič na svete nenie v stave rozrušiť jeho kľud, skaliť náladu predomšovú…

Zato svet zatíchol, od divu, alebo zhrozenia… Všetky oči sa obrátili k mladému páru. Čítať v nich rozdielne city. V mnohých podivenie, v iných ustrnutie, v daktorých poľutovanie a najviac rozhorčenie… Niko prestál dosť búrok v svojom mladom, ale pohyblivom živote: neraz ľudia i bočili od neho, i verejne ho odsudzovali. Mal sa teda kedy ostrieľať, utužiť svoje nervy. Stojí pri dievčine i teraz cele nenúteno, na rozličné pohľady ľudí odpovedá pohľadom kľudným, ľahostajným. Akoby sa to všetko jeho ani netýkalo. Katica zas nepozoruje ničoho. Ona vie iba to cele určite, že pri nej stojí Niko Dubčić, prvý gavalier ostrova, najväčší boháč; jej Niko, ktorého jej už nik nevytrhne, za ktorým vzdychali toľké a beznádejne… Ju si vybral, ju povzniesol vysoko nad všetky…

Jej skromné kamarátky utiahli sa stranou, v nedorozumení. Nemajú sa kedy ani radovať, ani závidieť.

Na vlnách hodvábu priplávala na námestie i naša šora Andrijana, vycifrovaná, lesklá, skvelá, ovešaná zlatom a skvostami, so svojím komonstvom. Päť alebo šesť slečien a tri-štyri pospolité ženičky ju okružujú a lichotia jej.

„Či ste videli, šora Andrijana moja, čo sa to robí?“

„A čo si počneš, dievka moja?“ pohla ona plecom. „Čo kto hľadá nájde…“

Prišiel i prešid šor Zorković, sviatočne vyobliekaný, s tvrdým klobúkom, ktorý mu sedí trochu nešikovno na vrchhlave. V ruke má palicu, ale nie striebrom kovanú, jednoducho čiernu, ako patrí človeku, ktorý je vo večnom potyku s cirkevnými kruhmi a ktorý môže naostatok prísť i k vyznačeniu, ak náhodou príde chýr o ňom do samého Vatikánu… No nenie to dnes zmeravená osoba úradná, ako bol na procesii: nie, dnes je on človek cele obyčajný, ako ja alebo ty, alebo hádam i o poznanie menší… Doprevádza svoju paniu, šoru Bone, do kostola, ktorá vedie dievčatko asi osemročné a chlapca máločo mladšieho, do chrámu Pána. Áno, paniu, ktorá vedie a spravuje dom a gazdovstvo, sama, dľa svojej vôle, neobmedzene. Šor Ilija je pri nej dosť malý, úslužný a zdvorilý, usmievavý a zhovorčivý.

„Ľaľa, náš Niko!“ zvolal šor Ilija radostne prekvapený. Srdca je prostého, v pretváraní sa nevyzná: čo na srdci, to na jazyku. „Vidíš kaliku! Pôst sa mu ochladil! No, no…“ a pokyvuje hlavou. „Keby bol nebohý Luka tu, duše mi, zaradoval by sa. Taký pár!“

Na tvári šory Andrijany zahral ironický úsmev.

„No a vy čo, šora Andrijana!“ vyzval ju rovno v oduševnení a natešení. Jej úsmev si vysvetlil cele na svoj spôsob.

„Veľmi sa neponížil, to je pravda!“ odpovedá ona. Vidno, že horko-ťažko čakala, aby mohla verejne proklamovať svoju mienku.

„Ako to ráčite myslieť?“ pýta sa šor Ilija, znepokojený trochu jej prudkým tónom a bleskom v jej oku, a zase naučený rozumieť dôkladne iba to, čo sa povedalo z mosta doprosta.

„Tak ja to myslím, drahý šor Ilija,“ pokračuje ona ticho, ale hlasom rozochveným a s bleskom v oku. „Tak, že váš šor Niko pohyboval sa ustavične v podobných kruhoch. Mala sa kedy ošúchať na ňom i tá trocha pozlátky, čo sa kde-tu prilepila naňho. A teraz, keď ľahol do bahna — pozrite ho, aký je hrdý! Myslí si, že je on najčistejší…“

„Nieže tak, šora Andrijana, odpusťte!“ zvolal on zarmútený úprimne. Úprimne ľutuje, že ju takrečeno sám vyzval. On, ktorý nikoho nikdy nenahneval, nikdy nezavdal podnet k nepríjemným výstupom! A tu odrazu taká surová urážka, na Nika, ktorého má rád ako syna. „Vybral si dievča, ako vidíme, keď i nie od rodu, ale bez úhony a driečne. Súca tiež bude, bez otázky! Preturuše bývali od stvorenia sveta robotnice!“

„A ja mu gratulujem, môj šor Ilija. Od srdca! A keď jemu neprekáža jej pôvod, nám môže prekážať ešte menej. Šikujú sa ako svedčí — on sa len ta vrátil, skadiaľ vyšiel. A lepšie tak…“

Šor Ilija sa cíti ako na tŕní. Rád by dákosi zakončiť nepríjemný výstup, ktorého je šora Bonina cele tichou poslucháčkou. Nerada sa ošklivila nikdy s oslavovanou šorou Andrijanou. No jej muž pozoruje, že sa jeho panej líca začínajú zapaľovať. Preto, aby zahladil stopy ostrých slov, obrátil sa k slečnám.

„A vám, deti, čo — nenie ľúto? Hm, neviem, neviem pochopiť, že ste ho nesputnali… No, čo ako, to sa mi nepáči. Mali ste sa lepšie obhadzovať…“

Dievčatá sa rozchichotali, i šor Ilija sa smeje s nimi, až sa mu klobúk kýva na hlave. Nuž triumfuje i on, že tak šikovne zakončil nepríjemnú konverzáciu. Teraz len hlboká poklona — a výstup bude zaokrúhlený, po pravidlách zdvorilosti.

„Ah, kde by ony, nebožiatka!“ zvolala šora Andrijana so zlostným pohľadom na stranu. „Akože by ony — očarovať takú aristokraciu! A potom nebola ani jedna v ústave, schválne — kvôli nemu…“

Šora Bonina zbledla. Túto zlostnú narážku už nemožno prehltnúť. Menovite od nej, ktorou opovrhuje, odkedy ju zná… Akú má ona minulosť? Jej muž kupčil so všeličím, i úžerníčil. Kúpil domec i čosi zemí a nechal čosi i v hotovosti. Pani vedie dosiaľ šikovnú úžeru a rozmnožila kapitál. A v skliepku uťahuje ako môže na tovare i váhe.

„Prosím vás, vznešená pani, len nie s toľkým hurtom!“ zvolala teraz už šora Bonina a z očú jej šľahol blesk. Šor Ilija vie, že taký blesk zvestuje búrku, božeuchovaj! „Ja veru nepochopujem, ako sa vy opovažujete istých vecí týkať… No darmo je, môj Ilija, darmo ma ty budeš škubať za rukáv, keď je raz tak a dakedy i pravda musí zvíťaziť!“ Chudák šor Ilija odstúpil, dajúc pokoj rukávu bojovnej manželky. „Dom Anzulin — zachovajte si to — nenie žiadne bahno. V ňom je všetko čisto, v každom ohľade. Tej čistoty je toľko, že by stačila pokryť fľaky všetkých úžerníkov, koľko ich len poslal trest boží na tento nešťastný ostrov. A teraz, porúčam sa!“

A so vztýčenou hlavou, vykračujúc hrdo, prešla popred šoru Andrijanu. Úbohá pani ostala ohlušená po takom nápade. Div mdloba na ňu neprišla.

„No, čo povieš na to, Ilija?“

„Ah — kto by sa bol nazdal dnes, vykročiac z domu, idúc do chrámu božieho, že upadneš do takej ošklivosti…“

„Odkresala som jej dobre. Čo?“

„Oh, ty krešeš — no, Bonina moja, ako pravá sekera…“ A chudák šor Ilija utiera krupaje potu na tvári. „Strach a hrúza, čo ešte nedožiješ. Orrori!“³

No vzdor pohoršeniu prešmykol sa so zvláštnou šikovnosťou popri žene, aby ju predbehol k svätenej vode a nadložil jej omočené prsty, ako sa patrí nežnému mužovi. A pustiac ju už potom pred sebou celým kostolom, kráča za ňou na prstoch k lavici Zorkovićovskej, na ktorej snáď pred sto rokmi vydlabali jednoduchým žabikláčom: „Sorcowich“.

„Nech ďakuje bohu, že bolo pred kostolom,“ šepká mu pani, kľakajúc do lavice. „Za ten ústav bola by jej oči vybila…“

„Ach, boh ti pomáhaj, duša — také úmysly pred božím oltárom. Vyspovedaj sa!“

„By ja — a čo by mi prišlo zahynúť!“ A na šťastie sa už prežehnala a začala čítať z drobnej modlitebnej knižočky.

Šor Ilija v zmätku neslýchanom zabudol stopovať Niku a jeho snúbenicu. To isté sa prihodilo i šore Andrijane. Ona najprv zbledla a pozdejšie počala jej krv podlievať líce. Keď sa privliekla k lavici, s pôžitkom sa spustila na kolená, šuštiac hodvábom. A keď medzi modlitbou, ktorú číta z bieleho oficija,⁴ pomyslí, čo dnes preglgla od tej hladnej pýchy, mráz jej letí po ľadviech a nohy jej stydnú do kolien.

„Ja to odležím, Dorinka moja, uvidíš!“ žaluje sa dievčine z komonstva. „Uvidíš, ja ti ochoriem ešte. Žlč sa mi vyliala — príde na srdce a potom adijó!“

„Keby ste teplej limonády kvapku!“ radí ustarostená Dorinka spod čierneho, čipkového závoja. „Alebo šálku kamomila.“⁵

„V kostole, pod omšou — hlúpa!“

Zato druhí ľudia, menovite dievky, stopujú pečlive, čo sa robí. Ako Niko podal Katici vodu, ako ju odviedol ďaleko, temer k oltáru — v zmätku chcel ju uviesť do svojej lavice — ako sa ona spamätala a v náhlom hnutí poníženosti spustila sa pod kazateľňou na kolená. Dnes necíti, že je dlážka tvrdá…

Niko sťa v snách stojí v lavici, nerozumejúc, čo sa okolo neho robí. Prebudil sa z omámenia, až keď don Roko zaintonoval svojím nosovým prízvukom: „Ite — missa est⁶ — a!“ Omša sa mu nikda tak chytro neminula.

Keď vyšli z kostola, všetko ustupuje z cesty, prepúšťajúc ich mlčky… On si nevšíma nikoho, nedbá o nič, nazáleží mu na všeobecnom odsúdení. On má oči pre Katicu, veselo švitoriac vedie ju nazad pod Grabovik.

No kritika vzdor tomu nevypadla tak ostro, ako by bola mohla vypadnúť. Šora Andrijana s nikým už neprehovorila. Ponáhľa sa domov napiť sa čím skorej tej teplej limonády alebo kamomila. Šora Bonina kráča víťazoslávne domov. Ako jej je ľahko, ako voľne na srdci! Nenazdala sa ver’, že ju čaká dnes tak radostný deň… ,Rozmliaždila som zmiji hlavu. Nebude sipieť. Čiže sa Anzula zadiví…‘ Iba jej je ťažko, že nemôže ísť rovno k nej. Doma ju čaká pätora, ktorú treba nasýtiť, ukojiť a opatriť…

Po obede, len čo sa šor Ilija vyvalil na kanap „stratiť sa v myšlienkach“ — len čo obriadila detváky, vybrala sa do Dubčićov.

„Ach, kebys’, Anzula, vedela, ako som ju precúdila, ľahkú plevu… Mala čo prežúvať pod omšou; neviem, či hádam dosiaľ neprežúva. Ani ti nemôžem vypovedať, aká som spokojná!“

„Viem všetko,“ usmiala sa pani zádumčive. „Vyrozprávala mi Mande.“

„Oh, Mande! Tá klebetnica! Všetko znáša do domu — každé pomyje!“

„A čo si počneš — čeliadka ti je taká. Lipne za škandálom. Viem si predstaviť, ako ostala…“ A tvárou jej preletel úsmev, no zas hneď zmizol v chmárach. „Kto by bol kedy povedal, za koho ty budeš dnes mydliť tú vznešenú dámu. Ach, Bone moja! Ja som predsa len nešťastná mater… Moje zlaté sny!“

Šora Bonina stisla kŕčovite pery. Nesmie cez ne vyletieť ani vzdych… Nuž pravda je — snovala i ona, snovala — a spod brda vyšlo celkom druhé tkanivo… No patrí ona k zdravým povahám, ktorých sa hrdza nechytá. Striasla zo seba márne starosti a zas bodro sa rozkrákorila.

„Ah — čo! Azda ani moja Dorica nezahynie. Nuž čo je pravda, pravda je: výhodnejšie by bolo takto — Dorica pod tvojou rukou. Ale keď nemožno — nemôžme si hlavu tĺcť. Tvoj zanáhlil — neviem, čo mu sadlo na nos… Nuž nechže bude k prospechu a my sa už dáko zaobídeme. Roky neutiekli, môže i čakať… V našej famílii de Welleschi nikto sa nepamätá, aby bola ktorá dievka ostarela. Všetko sa to povydávalo! Ľaľa, i ja som sa vydala a nebol by mi nikto povedal takto, dľa výzoru… Dostalo sa mi môjho Iliju, všeličo mu vytýkajú, no ja sa nemám ešte čo žalovať, chvalabohu! A či je hádam on vina, že je pokrývka neraz trochu krátka? Treba sa vedieť i skrčiť pod ňou a nevyťahovať priveľmi… Zvlášte, keď nieto zjavného nedostatku! Hľa, Dorica vyjde o pár mesiacov z inštitútu a Careta pôjde hneď dnu. Ako je to pohodlne, že aspoň jedna druhú dočká a neurobia daromný stisk…“

V takých rozhovoroch sa priateľky tešia, až šore Anzule pomaličky zmizli vrásky z čela a ona sa začala chutne smiať. Rozveselila ich i kávička, ktorú Mande doniesla v poriadnych šálkach.

Nikovi sa popoludní ozval Rumenko zo stajne. Preobliekol sa, osedlal ho a vyjachal medzi vinice. Tie teraz už vyzerajú ináč. Lístie a vňať akoby sa boli stratili. Vidno už iba strapce jeden pri druhom, nastýbané ani pátriky. Daktoré sú zrna šťúpleho, ako broky — no druhé, ktoré sa bohvie skadiaľ nacicali vlahy, napuchli. Očerneli napospol, ofúknuté modrým nádychom. Iné, čo už dozreli, lesknú sa ani zo skla. Medzi vinicami ľudí mnoho, chlapi všetko pod puškami. Pod figovníkmi hostia sa celé spoločnosti na sladkom žltom plode, ktorým sa stromy odrazu, nevedieť skadiaľ, obsypali… Na miestach sa vtiahli chlapci do krovia, alebo si postavili búdky z chvojiny: z tohoto úkrytu hvízdajú, vábiac na lep ľahkomyseľných „voličov“, vtáčky drobné síce, ale tučné, lebo sa vytučili na zrelých figách. Od rozpusta nevedia čo robiť a hádžu sa jeden za druhým na prúty s lepom…

Ale Niko pozoruje máločo z týchto krás dalmatínskej prírody, v predvečer oberačiek tak milej a krásnej! Hojný, rýchly pohyb koníka lahodí jeho nálade — sladkým myšlienkam, do ktorých zaronil tak hlboko, že ani nezbadal, ako sa Rumenko spotil.

„Počkaj ty, kamarát, zlenivel si v stajni. Vezmem ťa ja zase každý deň na muštru…“ A koník zastrihal ušima a skokom sa vracia k mestu, hojdajúc jazdca, sťa kolíska.

Koňa oddal Juremu, nech ho poprevádza. On sa vybral do čitateľského spolku.

V Čitaonici našiel mnoho sveta. Tu pretriasajú miestne novinky, inde hrajú karty. Keď vstúpil Niko, nastala všeobecná, nápadná tichosť… Každému je trápne akosi. Keby bol Niko dnes schopnejší pozorovať ľudí, dovtípil by sa snadno, čo znamená táto zvláštna tichosť. No toľko ostroumnosti nemožno dnes predpokladať pri ňom.

„Ehe — ehe!“ ozval sa šor Mene. „Mňa to neprekvapilo ani najmenej.“

Všetci ustrnuli. Čakajú sväte, že ide udrieť na Nika. Od jeho surovej, bezohľadnej povahy i to by vystalo. Podajedni ho obstali, aby mohli prekaziť výstup, ktorý, ak by nastal, bol by hrozný.

„Dvaja kohúti na jednom smetisku — to nejde. Menovite keď je smetisko malé. Ja som predvídal, že sa rozkmotria.“

,Čo z toho vypáli ešte!‘ zhrýza sa Zandome. ,Bez otázky škandál: pobijú sa ako chlapci. Mene je kalika, keď sa najeduje‘

„Starý ostarel konečne, neodvolateľne — je ozaj starý. Teraz by chcel rozkazovať i Frank i Folnegović. Či nie?“⁷

„Tak je!“ prisviedčajú mu zo všetkých strán. Všeobecné oduševnenie. Odľahlo im, že nastal taký neočakávaný obrat. Pozerajú s povďačnosťou na šora Meneho, že predsa nenie surovec. Tí, čo ho obstúpili, vzdialili sa zase, len aby ho mohol vidieť každý, veľkého diplomata a štátnika.

„A teraz sa ja pýtam: kto zvíťazí?“ rozkročil sa, založiac ruky a sliediac pohľadom po poslucháčoch. Kochá sa v nich, vidiac, s akým očakávaním pozerajú naň, obdivujú jeho ducha. „Ľahko veru uhádnuť! Folnegović je pohodlný — Frank zas pilný ani mravec. Kto by tu pochyboval?“

„Tak je,“ zvolalo dakoľko hlasov.

„A to je najhoršie, moje deti! Ja mu nedôverujem, pánu Frankovi. Nevieš nikdy, čo má za lubom. Kto môže určiť, kam dovedie taký človek stranu? Starý mal pevné zásady, ako takí ľudia tuhí, neoblomní: tento tu má nekonečnú ambíciu a potom, nezabúdajme, ľudia moji,“ dodal pozdvihujúc prst na výstrahu, „nezabúdajme, že je žid, bárs i pokrstený.“

„Áno — to je dôležité,“ prisviedčajú podajedni. Druhí, čo sú hádam viac prívrženci Frankovi, uťahujú sa, urazení.

„Sempre questa brutta politica!“⁸ vykríkol bývalý oficiál berného úradu, teraz v penzii. „Načo strcať nos do vecí, ktoré sa nás netýkajú? Páni spoza Velebita⁹ nech sa i pohrdúsia, ak im je ďaka. My nemajme s nimi spolkov. My sme pre seba, a oni nech sa tam hryzú…“

„Ohó — pane!“ vykríklo ich odrazu hŕba. „Tak to nejde! My a oni sme jeden národ — my tvoríme jedno telo. Autonómia Dalmácie — to je stanovisko prekonané.“

„Dosť zle, deti moje — dosť zle!“ pokyvuje oficiál hlavou. „Vidno, že sme ešte deti. Aspoň ja pripojím sa radšej k strýcovi, ktorý mi má z čoho dať, ako k bratovi, ktorý nemá ničoho.“

„A čo nám dala Austria?“ vykríkli zas jedno desiati.

„A ako vám má čo dať, keď sa jej chystáte podchvíľou vymknúť. Pozrite len, ako dáva Bosne! I cesty, i telegrafy, i fabriky.“

„K Itálii by ste vy chceli — k Itálii!“

Oficiál mácha rukami.

„Nechcete, lebo nemôžete…“

„A vy choďte pre mňa,“ rozkričal sa oficiál v hneve, „kde chcete, pripojujte sa… keď sa spriahnu dve biedy, bude z nich bieda dupľovaná. Nech na vás orú kdejakí politikári. Dnes Frank, zajtra Folnegović, o týždeň Bellabocca,¹⁰ a či už ako sa to zovú…“

Celá spoločnosť sa rozchichotala, ako vždy, keď pán oficiál zaviazne v politike. Hádže rukami veľmi smiešne, v argumentácii má čudné kotrmelce, že každá dišputa, kde sa on zamieša, musí sa skončiť všeobecným smiechom. Preto ho i trpia ako člena spolku, vzdor zmýšľaniu talianskemu.

„Naopak!“ zvolal kaplán, keď smiech utíchol, „my musíme všemožne pracovať na spojení s Bánovinou.¹¹ Tamojší politikovia sa pokazili — politika ich pokazila. Treba bezžistných ľudí, ktorí neslúžia ctižiadosti, ale majú pred očima blaho národa…“

„A kde sú vám tí ľudia?“

„Ha, počkajte!“ zvolal šor Baldo, ktorý je tiež, to sa rozumie, za spojenie, hoc sa mu nepáči všeličo v strane práva. Je, ako ho má mládež v podozrení, potajomný obzoraš. „Kým sa bijú tí dvaja — príde tretí kohút a zrno im odnesie.“

„Héderváry,“¹² pokyvuje šor Ilija hlavou. „Nikdy som sa nemohol oduševniť za tých vašich pravášov! I teraz pracujú Hédervárymu na ruku. Oslabujú seba i opozíciu… A biskup len mlčí a mlčí…“

„Biskup nehovorí, ale dáva stovky a tisícky!“ zvolal šor Baldo.

Mládež umĺkla ako vždy, keď sa spomína meno biskupovo. No šor Baldo sa nedá zastrašiť mlčaním. Opisuje slávu biskupovu: veľkolepú katedrálu v Djakove, obrazáreň, ba spomenul i jeho majere a hory. Chváli, aké má kone, koľko záprahov, spomína jeho neobmedzenú pohostinnosť…

No i mládež sa má čím pochváliť. Spomína veľkú chudobu Starčevića, puritánske mravy, rozhegané kanapy i zlé cigary…

Slovom stalo sa i tu, čo sa obyčajne stáva: politická dišputa rozliala sa v neplodnej, otupnej púšti osobného kultu a zbožňovania alebo i znevažovania. Jedni dvíhajú jednotlivcom oltáre a druhí ich zas rúcajú.

Iní nahliadli neplodnosť takýchto dišpút. Vhĺbili sa radšej do novín a kŕmia dušu a srdce dennou politikou, čili polemikami tiež povahy cele osobnej alebo chlebičkárskej. Nepríde im na um ľutovať drahý čas, ktorý sa takou lektúrou nemilobohu mrhá a nadovšetko poľutovať tých, ktorí za chlebík musia také veci písať.

Najlepšie zo všetkých robia tí, čo odpoludnia zaľahli sem, zvliekli kabáty a drhnú preferanc a terčíl.¹³ Pre nich nieto politiky ani polemie. Iba tu i tu čo sa rozkričia po skončení hry, nadajú si do babrákov a bibasov a znovu zas miešajú karty. Hnevy pri kartách a v dobrom manželstve nemajú vraj trvácnosti. Hra ich zaraz zvedie na chodník svornosti, opravdových kartárov.

I Niko si zastal k nim a stopuje hru dosť pozorne, aby zahnal nechuť, ktorú v ňom vzbudzuje politika. Tu pocítil na pleci mäkkú teplú ruku.

Za ním stojí priateľ Zandome. Hľadí mu rovno do očí svojimi sivými očima, v ktorých ustavične pohráva úsmev, neraz figliarsky.

„Či ti môžem gratulovať?“ pýta sa ho ticho.

„K čomu?“ A Niko žmurká tuho, aby vyhol tomu posmešnému, prenikavému pohľadu.

„Noženo! Len sa nepretvarujme! Starí kamaráti — neznáme sa vari! Gratulovať k tvojmu najnovšiemu triumfu!“

„Áno,“ odpovedá Niko cele vážne, niečo chladno. A poberá sa do chodby, kde nieto nikoho a dá sa bez svedkov zhovárať. Zandome ide za ním, zakvačiac sa mu pod ruku. „Len aby si tento triumf, ako ho ty zovieš, neprirovnával k tým, kde sme boli kamaráti,“ doložil Niko tým istým tónom. „Často, vyznám ti úprimne, hanbím sa za ne. Bolo by aspoň omnoho lepšie, keby ich nebolo bývalo.“

„A ja — ja nebanujem,“ odpovedá Zandome. „Život nám podáva najviac tŕnie: prečo by neodtrhnul i kvietok, keď sa mi nadhodí? Bolo by to tak jednotvárne — samá korektnosť, prísnosť! Ináč ti neverím — nie! Ty si šelma!“ A hrozí mu prstom s tým istým úsmevom v očiach… A máš veru pravdu, svätú pravdu — predošlé triumfy nemožno prirovnávať tomuto. Preturuša — to ti je perla, hviezda, diamant, skvost jedným slovom!“ A oči mu zaihrali zvláštnym bleskom a nosové krídla sa zimnične dvíhajú.

„Ty sa mýliš, môj sokole. Krivdíš dievčaťu a naostatok i mne. Vec je cele seriózna.“

Zandomemu vyhasol blesk v očiach. Hľadí na priateľa kosmo, v nedorozumení.

„Veru tak, priateľu. Na takto rok budeš hľadieť na vec druhým okom. Vtedy už bude ona ženou Nikolu Dubčića.“

Zandome krúti hlavou a na tvár akoby mu bola vysadla zamyslenosť… No hneď sa spamätal a pozerá na priateľa srdečne.

„Smel by ti poradiť niečo?“

Niko sa mu poklonil.

„Dobre. Ak ti ide o ženu, manželku — nebolo ti zato treba ísť až hen pod Grabovik. Ďaleko je to, kamarát, mrcha chodník… Krásavíc nájdeš hŕbu i medzi našimi, len otvoriť oči. Katica ti nepristane… Ty ma rozumieš a nemaj za zle.“

Nikovi sa počínajú naberať okolo obŕv vrásky. No úprimnosť v pohľade priateľa, rozpomienka na spoločné podniky, vydarené i smiešne, odzbrojujú hnev a hrdosť. Zandome vidí, čo sa v ňom deje a vie veľmi dobre, až pokiaľ sa smie odvážiť.

„Ja, čo na srdci, to na jazyku,“ pokračuje Zandome, „aspoň s tebou tak. Nepochybuj o mojich citoch… Ani mravokárcom som nie — to je pole dona Roka, prekášať mu nejdem. Vieš sám, ako som nepredpojatý v istých veciach… Ale vzdor tomu vyznám, že by sa neopovážil vziať si takú Katicu. Veď i medzi seberovnými vyjde neraz manželstvo — nerovné. Muž nevie, ako mu žena zmýšľa, žena zas nerozumie muža. Na to nájdeš príkladov v hojnosti; ak sa dobre rozhľadíš…“ a tu v oku Zandomeho zahral zas jeho figliarsky úsmev; „príkladov, vravím, nájdeš i cele blízko okolo seba… No v takom páde máš aspoň útechu, a to tú: osud mi nadelil takú hrivnu a ty si ju, kamarát, drž a rozmnožuj. Možno má to byť i pokuta za hriechy, staré i nové…“ Tu sa i Niko usmial na dobrej vôli priateľa, ktorý i nepríjemnosti života vie brať z veselej strany. „Padne ti tým ľahšie pozerať takto filozoficky na tvoj kríž, lebo ti nebo dalo neoceniteľný dar: že privykneš totiž pomaličky a nenazdajky na večné šomranie a vyhúdanie sťa mlynár na hrmot svojho mlyna. Potom taký čert, i keď je čertom, zachová predsa len isté pravidlá a formy. Verejného škandálu sa bojí napríklad ako čert kríža. A to je predsa len veľká výhoda. Aspoň svet netuší, v akom ty plávaš blahu…“

Niko hľadí na Zandomeho súcitne. Tuší trpkosť, muku, ktorá sa skrýva za týmito žartovnými rečami; tuší i bôľ i sklamanie, ktoré nepriateľ drží pre seba. Čo sa týka verejného škandálu — bolo by i toho dosť, keby nebolo povahy Zandomeho, ústupčivej a zmierlivej i taktiky dômyseľnej. K takejto trpezlivosti čerpá silu z rozpomienok na výčiny mládenecké i na priestupky novšie… V pokušení náš Zandome veľmi rád podľahne.

„Po takejto spovedi hovorme o tebe,“ pokračuje Zandome tónom vážnym. „Chcel som len poukázať, že jestvujú isté rozdiely, priehrady, ktoré neslobodno prekročiť, ak nechceš byť potrestaný. Postavil ich život sám, vytvoril pomaly, nepozorovane a teraz ti stoja, nevie nik načo sú… No pomstí sa na každom, kto by ich chcel ignorovať, znevažovať alebo rúcať. Za priehradou ti je druhé ovzdušie, druhý mrav, druhé pochopy, druhé náhľady a môžem temer povedať, druhá viera a náboženstvo…

Čo máme my s težakmi spoločného? Žijeme s nimi, stýkame sa s nimi denne a predsa koľko vecí temných, záhadných v ich byte a živote. My sa v nich nevyznáme, stojíme pred nimi udivení v nedorozumení… Nuž, braček, v také sféry zaletieť tu i tu hosťom je interesantné, zábavné a veru i vábne — to uznávam; jesto v takej premene mnoho pikantnosti. Veď i ja sa rád dávam na také výlety a zálety… No ostať s nimi, zviazať sa neodolateľne, zapustiť korene do takej pôdy — nie, na to sa nedám, nemám odvahy ani podnikavosti.“

„To sú ti, Zandome, bežné náhľady, všeobecné pravidlá. Páchnu starinou. Budú hádam spod nich i výnimky.“

„Ja na výnimky nebárs rátam. Výnimkami sú preto, že sú zriedkavé. Kde je záruka, že práve ja mám byť tou zriedkavou výnimkou?“

„A potom ja by mohol na druhý spôsob uvažovať,“ začal Niko už teraz nenútene a tónom hlbokého presvedčenia. „Ja som vyšiel z ľudu, dušou i telom patrím ľudu. Môj otec ešte kopal. Čo na tom, že ma odchovali trochu v druhom vzduchu — napáchnutom benátskym zemianstvom, ktoré beztoho už nemá platnosti?¹⁴ Vo mne je predsa len krv težacká… K tomu som ja prvý statkár v meste, boháč — moja je povinnosť pomáhať ľudu, dvíhať ho mravne i hmotne. Ja si musím získať jeho dôveru bezpodmienečne: a vieme, ľud dôveruje najväčšmi svojim… Vidíš teda, jedna z jeho dcér bude mi mostom, ktorý ma dovedie k srdcu ľudu…“

„Koľko rečí k vysloveniu takej jednoduchej pravdy,“ usmial sa Zandome.

„Ktorej napríklad?“

„Katica sa mi páči, preto si ju beriem.“

„Na to som práve chcel prísť.“

„Viem, lebo je tak: ona sa ti ľúbi i bez tej garnitúry, ktorou si ju obložil… No ja ti poviem ešte jednu pravdu — takú, čo zodpovedá skúsenosti: že ľahšie dosiahneš svoj cieľ, ratovanie ľudu totiž, keď ostaneš na svojej postati, keď sa neznížiš… Pozri, tvoja mater! Ona je i statkárka, i zemianka, i hrdá i v ničom si nezadá — a ľud má predsa k nej i dôveru, i ľúbi ju. Tak by nepochybne ľúbil i jej syna, i keby nemal za ženu Katicu Pretúrovú. Dobrá vôľa sa vyhľadáva predovšetkým, ktorú ty máš a ktorá mne chybuje. Ja som ti slabý stvor v takých veciach a mám svoje zvláštne náhľady. No o tom potom. Nateraz som rád, že som vypovedal asi všetko, čo mi bolo na srdci. Tebe rovno do očí. Druhí budú menej úprimní — na to ťa upozorňujem napred…“

„Hovorí sa teda všeličo!“

„Kdeby nie! Ty si osobnosť, o ktorú sa celý svet zaujíma, menovite ženský svet. Závidím ti, bratku! Koľko ich zavzdychalo dnes pre teba! Ináč či sa hovorí, lebo nehovorí — nakoľko ťa poznám — teba to nebude mýliť…“

„Ani najmenej.“

No vzdor tomu obliala ho horúčava. Nie je naučený trpieť odpor, chcel by ho zdrviť. No kde ho hľadať? Je všade a predsa zas nikde…

„Tak ďakujem ti, Zandome. Ty si predsa len priateľ!“

„To vieš i bez ubezpečovania. Ba sľúbil by sa ti zaraz i za starejšieho — viem, budeš preň v pomykove. No nejdem. Lebo po prvé do tých čias máme ešte celý rok a po druhé neviem, čo by povedal na to môj domáci regiment. A tak radšej nech i táto otázka ostane visieť…“

Rozlúčili sa tuhšími priateľmi, než bývali, i veselšie, než sa nazdávali spočiatku. Niko, keď vstúpil do čitárne, spozoroval teraz už hneď neúprimnosť i pretvárku, i škodoradosť. Reči Zandomeho otvorili mu oči.

,Teda hovorí sa — hovorí… No nech hovoria, podliaci!‘ A vzdor ľahostajnosti, s ktorou sa chcel vystatovať, pečie ho to, že nemôže vydržať dnu a poberá sa von. ,Nech hovoria — a ja vzdor tomu mám svoj smer, svoj cieľ… Čoho sa jeden Zandome durí, na to sa môže odvážiť Niko Dubčić. Načo by potom už bola smelosť a odvaha a nadovšetko — viera v dobro. Veď dobro má svoj stánok všade. Chalupa má naň tak právo, ako i palác. V morálnom svete privilégia nemajú, chvalabohu, ešte platnosti.‘

,A ja ťa predsa musím vyslobodiť,‘ zastrája sa Zandome, hryzúc červenkasté fúziky, ,musím z pút tej krásnej bosorky. Ale ako — ako Zandome, to ti je hák, a čertovský hák.‘ So zvesenou hlavou prechádza sa po dvorane medzitým, čo udierajú päste hráčov o stôl.

Na ulici je už tma. Nevidí Niko ničoho, iba kontúry bielych domov a krovov. V sluchách mu bije rozbúrená krv. Dobre mu padá večerný chlad: chladí krv, krotí búrku… A keď sa utíšil, prvý pocit je, že je on už teraz osamelý, akoby vystrčený. Všade pusto, prázdnota… Synátor šory Anzuly a kapetana Luku opustený od všetkých, opovrhnutý!

„A čo preto? Ostane mi Katica!“

Pustota, osamelosť sa tratí — on dvíha hlavu dohora, s hrdosťou opovrhujúc všetkých, čo sa odhodili od neho. Čo ho do nich? On vidí nivy budúcnosti obliate čarovným svetlom, kúpajúce sa v opojnej vôni. Čo mu môže škodiť osamelosť?

Sám nevie ako, iba keď sa našiel na konci mesta. V tých stranách, kadiaľ sa ide pod Grabovik. Biely dom Pretúrov odráža sa váblive od tmavého úzadia stráne, s driemajúcimi česmínami. Tam dlie jeho zlato, jeho poklad… Prešiel ani vo snách popri spoločnosti šuhajov, porozvaľovaných pod obecnou lampou na múrikoch; dnes, že nieto mesiaca, lampa je nezažatá. Zamĺkli šuhaji, zhliadnuc pána na tomto opustenom chodníku. Uľahli, utajili sa, štuchajúc sa lakťami. A keď zahla jeho driečna postava za uhol, šepli:

„K Preturuši ide!“

„Dobre jej vychodí! Šora Kate bude, a nám deliť bochnice. Viem, zmenší ich o polovicu naraz.“

„Niet horšej veci, ako hladný keď sa dostane k válovu…“

„Čušte, prosím vás,“ zahriakol ich hlas, v ktorom sa trasie jed a rozhorčenie. „Všetko by zmlátil na kašu!“

Zatíchli. Postava Paškova sa vystrela, hlava sa vyzývavo podvihla.

„Chlapci — pôjdete so mnou? Nám všetkým je hanba! A čo naostatok? Nech ma vsadia do Kapodistrie,¹⁵ ak chcú!“

„Paško — maj rozum! Nehodno sa oškliviť, a keby pre koho…“

„Nebojte sa — vás nik nelapí. Prehnali sme druhých — čo by sme nie jeho? Nech má pamiatku!“

Chlapci hotoví, poskákali na nohy…

Niko voľným krokom poberá sa „k bielym dvorom“ svojej snúbenice. Vrátka na bráne sú zatvorené, závora zdnu zatisnutá. Tak býva každý večer v dome Pretúrovom, tak bývalo od pamäti sveta, lebo tak vyžaduje starý mrav… V dome a vo dvore tichosť tajomná, ba sviatočná. Taká tichosť môže byť len nad domom sedliaka, keď zletí naň prvý sen na mäkkých perutiach. Ako pretrhnúť mier posvätný? Niko pocítil v duši niečo ako zlodej… I zľakol sa, keď mu vykríkol kohút nad hlavou, zo starej česmíny, tento verný strážca, ktorý zaspieval i Petrovi, keď zaprel Pána…¹⁶ Kdesi od stráne ozval sa brutálny rev osla. Posvätná tichosť zmizla — už mu nenie toľme otupno ihrať sa okolo závory. Kohút výstražne kríka, i sliepky sa počínajú ohlášať. Z domu čuť tlmené hlasy a o chvíľu ľahké kroky. Závora sa zvrtla, zaškrípala, dverce sa otvorili a v nich Katica, ešte oblečená.

„Práve som chcela ľahnúť, keď som vás čula. Prečo ste nič nespomenuli, že prídete? Boli by sme čakali.“

„Keď ma to teraz nadišlo. Sám neviem ako… Bolo mi clivo, pusto, zatúžil som za tebou. Tak som prišiel…“

A zas mu zišiel na um rozhovor so Zandomem, i ťažoba osamelosti, čo ho potom napopáckala. Teraz sa mu to všetko zdá ako škaredý sen. Na nivách života kvitne zas kvieťa, jagá sa nádhernými farbami.

„Ako pekne od vás!“ raduje sa ona a držiac sa za ruku idú k lavičke pod stenu. Tam sedia, Niko mlčí, opája sa vzduchom, ktorý i ona dýcha.

„Ah, nebol by zaspal do rána — nech ťa nevidím, nečujem tvojho hlasu ešte raz…“

Každé jeho slovo, každé dýchnutie sála šťastím a túžbou. Ona vidí, že on je už jej — už jej ho nikto nevezme. Cíti, akú má nad ním moc, ako sa on podriaďuje jej vôli. A v duši sa kochá, raduje sa, triumfuje…

„Len či to bude vždy takto!“ vydýchla ona s novými pochybnosťami.

„A akože? Ja si žiadam, aby bolo vždy, až do smrti…“

„Ako je to čudné — nemožno temer uveriť. Ja z nízkosti — ah, ako by bolo pekne, keby ste boli z našich, mne roveň!“

A naklonila v zabudnutí hlavu na jeho plece. No hneď sa strhla. Vyriekla nepravdu. Veď jej Paško bol roveň a čo mu urobila? Práve to ju privábilo k pánovi, lebo jej nebol roveň!

Nikovi zase zišli na um Zandomeho reči, jeho výstrahy…

„Ty budeš roveň mne i každej panej v meste. Neboj sa. Mama raz pristala, nemáš sa čoho báť.“

Stisla mu ruku, svojou rukou, horúcou, mocnou. „Ja ju budem slúchať, milovať…“ riekla s oduševnením prekypujúc povďačnosťou k nej, k nemu, k celému svetu… Prijali ju, vyzdvihli, ožiarili šťastím a bohatstvom — ako by nebola povďačná? V žiari toho šťastia zapadla čudná podoba Pašku, neskromného, surového, ktorý si čosi namýšľa, osobuje…

„Všetko sa dá prekonať, všetko premôcť, kde je láska,“ odpovedá on ako na svoje námietky. „Ešte nás budú spomínať, požehnávať a to práve pre teba. Ty si spomedzi nich, ty si moje srdce im naklonila. Práca je veľká, pole zapustené, rozsiahle…“ A ona pozerá naň, čo to on vraví za divné veci, ktoré nemajú ani zmyslu, ani nestoja s ňou, s jej láskou v žiadnom spojení.

„Ty si mladá, vtipná, učenlivá. Do roka sa premeníš v paniu, akoby si sa bola rodila v prvom paláci. Prečo by sa dal zastrašiť kadejakými strašiakmi? Hlavné je láska a súzvuk sa už dostaví.“

,Ach, ako ma on rád!‘ myslí si ona. ,Nemohol zaspať, kým ma znovu nevidel!‘ A primkla sa mu bližšie, z povďačnosti a radosti.

„Ja budem bdieť nad tebou, ja ti budem rovnať cestu, aby ti nebolo ťažko,“ posmeľuje ju on. „Neboj sa. Druhé privyknú biede, prečo by sa nevžila moja Katica do bohatstva? Veď má tak krásne spôsobnosti! Či je tak?“

„Oh — to je ľahko — ja sa naučím…“

„No vidíš! Veď ja hovorím, že ty budeš ako čo bys’ bola z paláca!“ zvolal on s oduševnením, privinúc ju k sebe.

„Veru ani roka nebude treba — zaraz, len chcieť…“

„Akoby nie! I ja myslím… Predovšetkým usiluj sa zapáčiť mame. Prichádzaj k nej, nech ťa pozná, obľúbi… Pri nej sa naučíš poznávať všetky spruhy, ktorými budeš kedysi hýbať!“

,Ako krásne hovorí — ako krásne, bože môj!‘ myslí si ona. ,Aká som ja šťastná, bože môj — ako mne bude dobre!‘

A utíchli obaja, pritúlení jeden k druhému, obaja naplnení šťastím, brodiac po nivách budúcnosti, plných kvietia, vône a jasu…

Udrela jedenásta, keď vyšiel starý Mate predo dvere pozrieť, „či sa nezberá na dážď“. Nikovi to pripomenulo materinu narážku, že má zachovať pomer ku Katici čistý, bez poškvrny… Zobral sa s ťažkým srdcom, v povedomí, že nedoriekol všetko, čo mal na srdci, ledva že len načal a toľko jej má povedať… Ona ho vyprevadila do dveriec, kde sa rozlúčili dlhým, nekonečným bozkom, akoby sa lúčili navždy a nie do zajtra. Ona pozerá za ním, ako sa pohybuje chodníkom do údolia, kým nesplynula jeho driečna postava s tmou nočnou v temný, neurčitý chaos. Potom načúvala hudbe jeho pružného energického kroku, ktorého ozvena tak jasne dolieha k nej tichou nocou…

Tu odrazu čosi cuplo, sťa keď padne niečo. A cuplo zas, dva-tri razy…

„A čo to za zbojník!“ čuť Nikov hlas rozliehať sa naďaleko. „Kto to hádže?“

Ale odpovede nepočuť, iba to cupkanie, teraz ešte častejšie.

„Kto sa to opovažuje?“ kričí Niko v hneve do hluchej noci, ktorá zakrýva tých, čo hádžu, neodpovedajúc ničoho.

A už sa nečuje ani Nikov rozčúlený hlas. Čuje sa len ako padá, prší kamenie a medzitým jeho krok nie odmeraný a energický, ale rýchly, ktorý sa viac podobá skoku, ako zaberá dohora k mestu, sprevádzaný dažďom kamenia.

I on teda proboval, čo znamená skákanie pred kamením… Keď nevidíš ničoho, iba čuješ, ako ti padajú skaly husto jedna za druhou, za pätami, vytrvale, metodicky. Tu neprospeje osobná zmužilosť. I najsmelší berie nohy na plecia, keď čuje padať kamenie za pätami. Nehanbí sa utekať ani udatný, len aby skôr prebehol priestorom, ktorý obsadila kamenujúca kompánia. Lebo ak hra má vypadnúť ako svedčí, kamenujúcich musí byť hodne rozostavených rad-radom — aby nasledujúci mohol začať, kde predošlý nechal…

Niko dobehol do mesta s rozpálenou tvárou — rozpálenou nie tak od behu, ako od jedu a hanby. Jed je tým väčší, že nemožno chytiť vinníka, ktorý sa ukryl kdesi za plotom, aby sa naň vypomstil.

„Paško Bobica!“ mihlo razom Nikovi hlavou. Zišlo mu na um, ako onehdy preletel popri ňom na mule, ako mu vyzývavo hľadel do očí… On, Niko Dubčić, musí utekať pred dákymsi Bobicom! Aká potupa!

I Katica cíti hlboko tú potupu. Každý kameň akoby jej bol padal na srdce, uveličené, preplnené radosťou a nádejmi. I ticho nastalo a ona vždy stojí, načúva a trasie sa na celom tele… ,Možno ho trafili do hlavy a on ostal dakde na chodníku. Čo majú proti nemu?‘ Vyšla na chodník, že pôjde pomaly dohora, presvedčiť sa, či dakde neleží… Vtom sa ozvali hlasy a smiech. Uchýlila sa za česmínu pri chodníku a načúva.

Hlasy a smiech sa blížia.

„Nepôjde ten už nocou tadiaľto!“ smeje sa jeden.

„To už nie! Nie blázon — tak letieť!“

„To nestojí nič, keď nedostal ani jednej do hlavy!“ odsekol mrzutý hlas. Katica v ňom poznala hlas Paškov…

Uchýlili sa medzi záhrady a chodníkmi pomedzi ploty a múry povkrádali sa zas do mesta a roztratili sa v tmavých uličkách.

Rozochvená sa pobrala do domu. Teší ju aspoň to, že ho netrafili do hlavy.