Martin Kukučín: Dom v stráni Martin Kukučín Dom v stráni

Slnce sa dobre naklonilo k druhej strane obzoru, tône česmín počali sa naťahovať, keď pani na spotenom Galešovi vyšla zas na Gradine.

Cesta dohora ťažká pre úbohého Galešu. Napiera sa ostrím kopyta, až sa spod neho iskry sypú a skalky fŕkajú; hlavu kloní hlboko, až nad samú zem, a spoza uší vymoká mu znoj. Zato na Gradinách je omnoho ľahšie; je čosi i chládku v hore česmínovej. Prešli jeden kus hory, potom sa vnorili do hory obecnej.

I tu ich prijala hluchá tíšina. Nehýbe sa takrečeno ani byľka: iba čo vo vrcholcoch nevysokých česmín pohráva meštrál, ktorý je tu omnoho slabší, než tamdolu na brehu morskom. Tíšinu pretrhne z času na čas len plachý škrekot drozda, ktorý zobudený zo sna vyletí z húštiny a hodí sa vlnitou čiarou do najbližšieho krovia. Ďalej zaletieť i jemu ťažko v tejto sparine. Na konáriku poskakuje kde-tu pinka, zejúc od horúčavy; prekvapená od Galešu zobzerá sa chvatne a vtiahne sa do chvoja. Osirelý havran vyletí z pašienka a tiahne lenivo bohviekam. Jeho tôňa orie po suchej tráve a kríkoch, zaniknúc kdesi vo vrcholcoch stromov…

Juremu sa zaparila štica. Najradšej by sa hodil do chládku na hodinku a zachrápal po chlapsky. Víno neriedené rozohrialo sprvu krv a teraz púšťa naň driemoty.

Poľahky vyšli z hory a vstúpili zas do viníc. Kusy najviac malé a stredné — v túto stranu nieto veľkých dubčićovských viníc. Zeme sú tu najviac obecné, pod robotou težakov. No kde-tu je vinica daktorého malého gazdu: niekde fafrnok, že bys’ ju plachtou prikryl, inde i väčší kúsok. V jednej z najväčších kusov tmolí sa nevysoká postava težaka, vzdor úpeku, pod červenou čiapočkou. Tvár mu je oholená, len pod mocným nosom černejú sa fúzy. Ohorená je ako meď, ako i krátka, solídna šija. Šediny na hlave lesknú sa na slnci striebristým leskom.

„Ľaľa, náš Mate!“ zvolala pani akosi veselo.

Myslela o ňom od rána, a hľa, tu ho nachodí znezrady, akoby ho bola sem privolala jej vôľa. Považuje to za dobré znamenie.

„Zdravo, Mate — čo robíš, človeče, v tom úpeku?“

„Prišiel som poprezerať vinicu, hospodarica,“ odpovedá Mate Berac, pristúpiac bližšie, s čiapočkou v ruke. „Dobro nam došli!“

„A keď som už raz tu — pozriem ti vinicu!“ zvolala živo, hotujúc sa zosadnúť. Mate pristúpil chytro ku Galešovi, a bárs ho drží Jure, chytil ho i on za ohlavu a druhou rukou pridŕža samár, aby sa pod paňou neprevážil.

„Viem, málo sa ich nájde,“ pokračuje pani, stojac na múre, „takých viníc v našom chotári…“

„Ustávate sa, hospodarica, prezerať cudziu muku!“¹ diví sa on, uveličený nad toľkou dobrotou. „Boh vám to odplať!“

Jure stojí pri Galešovi v nedorozumení ako piate koleso vo voze.

,Nenaprezerali sme sa dosť svojho,‘ dudre sám v sebe, ,začnime revidovať težacké a prídeme po polnoci domov. A tie kľampy mi popália suché drvá a nešťastný Jure…‘

„Jure!“ zvolala pani, „choď domov. Mňa doženie Mate.“

Hlas jej zas zvučí plným zvukom, určite, pánovite, ako obyčajne, keď rozkazuje čeliadke. Po predošlom roznežnení, odmäknutí niet ani pamiatky. Kde je dôvernosť, s ktorou sa s ním zhovárala? Stratila sa bez stopy — ona je zas, čo bola i prvej: pani, gazdiná, a on nízky sluha.

,Tak tento svet beží, môj Jure!‘ teší on sám seba. ,Horká tvoja rovnosť! Jeden sa narodil rozkazovať a druhý slúchať. A keď je už raz tak, Jure, ty slúchaj…‘

Galešu vohnal do prázdnej priehrady, kde jesto čosi trávy, hoc vysušenej.

„Uži aspoň ty, na staré dni,“ prihovára sa mu, odpínajúc mu samár. „Napas sa, ako na svojom. Beztoho je obecné. Nieto mula pod slncom, aby mal gazdu, čo starý Galeša svojho Jureho. Pomaly ho počne ukladať do postele…“

A pošemotiac sa trochu okolo mula, odobral sa od panej, akoby mal ísť najmenej do Ameriky.

,Kýho čerta chce pri ňom, keby ja vedel!‘ láme si Jure hlavu. ,Pretúr, čertom podšitý — všetci čerti ho neprevedú…‘

Pani poprezerala vinicu, no s chvatom a rozčúlením. Potom sadla na kladu pod košatou višňou, čo vyrástla pod múrom. Tvár jej je oživená, podliata rumencom, sťa za mladých čias; v pohyboch badať nepokoj a rozčúlenie. I z očí sa vytratil obvyklý kľud a bezpečnosť — sliedia sem a tam, sťaby chceli zozbierať rozpŕchnuté myšlienky. Konečne sa uprú naň vnímavo, sťaby mu chceli preboriť prsia a zabodnúť sa rovno do srdca. A on stojí ešte vždy pred ňou s čiapočkou v ruke, netušiac ničoho, natešený nad cťou, ktorej sa mu dostalo.

„Mate — ty si furták. Máš najkrajší vinohrad v chotári. My nešťastníci statkári musíme prísť do tvojho, ak chceme vidieť robotu, ako pán boh prikázal. Naše prostriedky nestačia zadovážiť si takú robotu…“

On pozerá na ňu pozornejšie, ešte sa vždy usmievajúc. Začína akoby tušiť, že pani hovorí, aby hovorila; no nehovorí to, čo má na srdci… Jej spôsob je čudný, neobyčajný. I hlas akoby sa chvel, i v očiach kýsi nepokoj. ,Eh — starosti!‘ myslí on. ,I ona má všeličo na hlave — dosť, vyše práva!‘ A s tým prijíma jej pochvaly s povďačnosťou, bárs vie, že ich zasluhuje. I hrdosť sa mu dvíha na dne srdca, od nej sa mu vypäli prsia, oko zaiskrilo.

„Eh — robota, ako keď robíš na svojom,“ priznáva sa on s úsmevom, za ktorým sa kryje dosť ľstivosti sedliackej. „Mali by sme vždy pracovať statočne, ako na svojom, i keď sme u druhého v robote. Ale náš svet je už raz taký; na svojom sa lepšie posoší i tuhšie zaženie, ako keď je na cudzej vinici. A potom vo vinici je jednostaj roboty — tu popraviť prút, tu prečistiť, odhrnúť lístie: a kto môže obriadiť lepšie ako sám gazda? Kým rozkazuješ druhému, urobíš sám a aspoň si istý, že si urobil…“

„Hovoríš ako kniha,“ usmiala sa ona, „nie darmo si Pretúr.“ No zápäť zvážnela, ba chvíľku akoby zádumčivosť bola preletela jej tvárou. „Nemaj za zlé — nič iné, iba nevinný žart… A dnes mi práve záleží na tom, aby si bol zhovievavý — nie to, aby ťa rozhnevala. Ukazuje sa, môj Mate,“ a tvár sa jej zas rozjasnila, no v oku sa ukázala kási úzkostlivosť, „že my ideme byť ešte v rodine…“

„Hm,“ usmial sa Mate, „nebohý kapetan Luka tiež rád spomínal — boh mu daj pokoj duši! — ale boli sme len zďaleka… Ani on sa nehanbil za hniezdo, skadiaľ vyletel. A vyletel na vysokú ratolesť: druhý by bol spyšnel. No on nie — naopak; a i vy…“

„Oj, kde on zabehne!“ zvolala veselo. „A potom, všetci sme jednakí. Tvoja família je nie o nič mladšia od mojej.“

„To je pravda. Všetky sa famílie rátajú od Adama. Iba že sa o vašom rode vedelo pred tristo rokmi a o mojom sa mlčalo. A o vašom sa zas len bude hovoriť, ak boh dá — a my zapadneme, ako keď kameň hodíš do vody.“

„Ak sa má hovoriť o mojom rode, bude sa hovoriť i o tvojom, Mate,“ začala ona znova. „Ak sme boli dosiaľ v rodine, zďaleka, ideme teraz byť bližšie.“ A tu pozrela naň zas vnímavo a dych sa v nej zatajil.

„Ako to ráčite myslieť, prosím,“ zvolal Mate a hlas sa mu zachvel i proti vôli. Divné chovanie panej, tajomné narážky, jej nepokoj — to všetko budí v ňom strach, bázeň, akoby ho čakal netušený úder.

„Vysvetlím ti, čakaj: treba tu dosť vysvetľovania, kým sa ti to sprace do úbohej hlavy. Sadni si teda.“

Ukázala mu pri sebe miesto, na klade. Ale on spustil sa na kameň oproti nej, nespúšťajúc jej z očí. Čudné mysle sa mu mätú v hlave; on sa zbiera, aby sa nestratil v ich nekonečnom labyrinte.

„Môj syn sa ide ženiť,“ pokračuje ona teraz už celkom pokojne. „A berie si — vieš koho? No, darmo — neuhádneš: poviem ti teda. Tvoju Katicu!“

Mate sa snažil zasmiať, ale ústa sa mu nakrivili; smiech prischol na ústach. Do očú sa mu tisne horúčava a hmla, v ktorej sa všetky predmety prepletajú sťa divé. Naskočila mu rozpomienka na ples u šory Dory. Ako tam tancovala s ním — oduševnenie v oku — stratená v sladkom snení… Už vidí jasne teraz, pochopuje dôkladne, všetko pochopuje. Z pŕs sa mu vydral bôľny vzdych.

„Veru tak, môj Mate,“ vraví ona súcitne, vidiac, ako ho novina zronila. „Treba sa spriateliť i s touto myšlienkou, čo ako ti vyzerá čudná… Môj mi už i hovoril, celkom vážne, včera večer. A vyznám, i ja som sa zadivila…“

„Čo nečuješ ešte, hriešny človeče — aké nezmysly!“ krúti Mate hlavou. „Komu len zišlo na um čo takého!“

„Čo ti ja znám, úbohý môj Mate! Vyvarili to medzi sebou. Vidno, že sa dohovorili, celkom naozaj. Vieš, že ju odprevadil do mesta?“

„Svätý môj Mate!“ zastenal on, utierajúc si pot z čela rukávom. „Svojej smrti by sa bol skôr nazdal… A ono na fieru, keď tancovali spolu: akoby mu bola zmija za srdce ujedla… Úbohé moje dieťa!“

Sklonil hlavu do dlaní a mlčí. Po búrnom dýchaní vidno, že sa borí so slzami.

Očakávala i ona, že ho zpráva prekvapí, možno i zarmúti. Tušila, že i v ňom bude zásoba hrdosti, hádam i sedliackej pýchy, hoc trochu poprikrývanej záclonami skromnosti. No vzdor tomu sa nenazdala nikdy, že ho takto zrazí k zemi.

Nachýlila sa k nemu, začala mu dohovárať, prehovárať, tešiť. No on len krúti hlavou a opakuje:

„Úbohé moje dieťa — moja Katica!“

Naveľa sa vypäla, v celej svojej hrdosti, tvár jej podlial rumenec, z očí jej sršia iskry.

„Ty považuješ teda za toľké nešťastie vydať dcéru do môjho domu! Môžem povedať — v tom si ty jediný. Našlo by sa hádam i takých, čo by sa zaradovali.“

„Aký vydaj — aký vydaj!“ krúti on hlavou, ešte vždy zahrabanou v dlaniach. „Kde sa mám radovať! Druhým sa ľahko radovať, keď vedia, že tak malo byť. Ale toto — nie, toto nesmie byť.“ Vztýčil hlavu i on, i jemu sršali blesky z očí. „Nie — ani chvíľku! Vyženiem ja jej z hlavy panákov! Na panské chúťky privijem ja jej dobrú trávu. Oh, neboj sa, ešte som, chvalabohu, ja tu!“ A pozdvihol hrozive svoju tvrdú, mocnú päsť.

Pozerá naň v ustrnutí. Nevidela ho nikdy takého: ona, pani, težaka Mateho. Vždy býval vľúdny, zdvorilý, s náterom istej srdečnosti, hoci sa nikdy neplazil, ani nepodkladal. Jej hnev, jej hrdosť prevýšená je hrdosťou, hnevom težaka: a zdá sa jej, že s týmto človekom bude sa ťažšie dojednať, než si mívala.

„A ty by si ich chcel roztrhnúť — a nasilu!“ zvolala ona, skoro prosebne. „Násilie tu nemá miesta. Môjho syna ja poznám, a tvoja, neviem… myslím, nebude tiež inakšia.“

„Ach, čo mi srdce trháte, pani! Čo ma trápite! Ja sám viem — pochopujem — nakriatnuť sa nedá… Ale radšej nech zahynie, ako žiť v hanbe! Lebo čo je smrť? Odpočinutie — vyslobodenie: a potupa…“

Hlas mu zlyhal, na oči sa mu navalili slzy. Naskočili mu desné obrazy. Jeho Katica, skvostný kvet, zdepčená v bahne, pošliapaná, opovrhnutá. Ošarpaná, pokrytá hanbou túla sa a pokrýva pred jeho tvárou, otcovou, pred jeho pohľadom…

„Oh — načo som dožil, tento nešťastný deň — čo tu ešte hľadám!“

„Mate — rozváž, Mate, rozmysli…“ chlácholí ho pani, zastrašená týmto prudkým výbuchom, hrozným pri človeku tak skromnom, tichom, pri človeku, ktorý vždy dal toľko na spoločenskú slušnosť a ohľady.

„Čo tu rozmýšľať, čo tu rozvažovať!“ skríkol prudko. „Nie, tu netreba plakať… Moje dieťa, krásne, vydarené — potecha staroby! A aký ju čaká koniec? Ja ju viedol k cnosti, a ona — hľa, do bahna sa rúti, do záhuby! Ako neplakať nad ňou, ako nezúriť nad prevrátenou, bezbožnou výchovou?“

A pozrel jej hrozive do tváre, žily mu navreli na sluchoch, päste sa mu stisli — hotový vyrútiť sa sťa víchor, rúcať, búrať, ničiť… No vtom zachytil okom jej zjav, plný strachu, zdesenia a hnev sa stíšil, nastalo zahanbenie.

„Odpusťte, pani,“ preriekol krátko, vyhýbajúc jej pohľadu. „Ľutujem — nechcel som vás prestrašiť…“

„Môj Mate, ty sa máš čo žalovať!“ zvolala ona ešte vždy prestrašená, s výčitkou. „Či som ja na vine?“

„A kto je vina?“ rozhorlil sa zase on, oči mu zas zaiskrili, keď sa stretli s jej pohľadom. „Kto nás má predchodiť dobrým príkladom, nás nízkych, ktorí sa prpleme v čiernej zemi od svitu do mraku, aby sme nezhynuli od hladu a aby si naši hospodári mohli hovieť v pohodlí? Oni majú svietiť nám, ktorí nemáme kedy pozdvihnúť oči k výšinám… A čo vidíme? Práve z ich domov vychodí hniloba, smrad a skaza a šíri sa do našich tichých chalúp, do našich čistých rodín. Kto je na vine, že vaši rozbújaní synovia idú pred chrám boží pokúšať naše dcéry a mladé ženy? Nemožno nasilu — nemožno, lebo dieťa odrástlo bez bázne božej; nemá nad sebou pána, ani hospodára. Každá chúťka musí byť splnená, nič sa mu nemôže odoprieť. Napomenutie, výstraha, alebo i trest — nie, na to sú nie panskí rozmaznanci! Treba im popustiť — nech špinia, šliapajú česť, prznia, trhajú sväté zväzky! Ó pani, povedzte, kam nás to povedie? Ako budete žiadať poslušnosť od nás, keď nemôžete dať uzdu svojim náruživostiam? Vaši synovia nevedia staviť hranicu svojej roztopaši: ako stavia hať naši synovia svojej závisti a rozhorčenosti? A či nám je už súdené, že pôjdeme, vy a my — na nože?“

Šora Anzula skočila, z oka jej šibe plameň, v tvári jej horí rumenec. Každá výčitka rozvažitého težaka šibe ju sťa korbáč do živého. Chcela by ho zahriaknuť, okríknuť hlasom, pred ktorým sa trasie čeliadka. No odhodlanosť, energia je nalomená… Zato jej ustavične zvučí v duši: ,Ty si vina — ty si vina! Ty si nestavala hrádze — ty si popúšťala sebevôli… Ty si vina: že sa nejdeš miešať do istých záležitostí. Miesto pokarhania, ty si sa tajne tešila: lichotilo hrdosti tvojej, že synovi žiadna neodolie… Ty si vina, ty si vina…‘

Slzy jej skočili do očí. Nie od ľútosti, ale od jedu, že ho musí počúvať, jednoduchého težaka, nemá ho čím zahriaknuť: že mu v duši musí prisvedčiť… ,Ty si vina, ty si vina… Ach, ako by ho teraz naprávala, zavracala, ako by ho karhala i trestala! Nie, nepozerala by cez prsty ani na tie záležitosti, ktoré posmešne označovala „istými“… Ale čo teraz? Pozde je, na nej je vina, na nej zodpovednosť…‘

„A prečo ty tak hovoríš — prečo!“ vykríkla ona v slzách; „ty, ku ktorému som prišla s úmyslom, že prijmem tvoju dcéru do svojho domu? Či som nie dosť nešťastná, že sa musím odriecť svojich najmilších snov? Či neobetujem kvôli tvojej dcére tú, ktorú som mu odchovávala? Či nevidíš, že je i moje srdce ranené?“

„Ach, odpusťte!“ zvolal Mate, „ja viem, že som nehoden. Ale zato nebanujem, nie; pravdu som riekol — svätú pravdu. Musel som to riecť ja na tomto mieste, a neodvolám ani slova: pravda je trpká, ale každý liek je horký. Nie som hoden takej cti, ani ju prijať nemôžem. Vy mu rozložte, vysvetlite, ako matka — ona je moja ozdoba, moja potecha. Ak ju zničí, horší budem od žobráka: žobrák môže sa ukázať svetu na oči — ja by sa prepadol od hanby.“

„Ty sa bojíš strašidiel, čo si si sám namaľoval na stenu,“ ozvala sa ona zas s obvyklým kľudom. „Aká hanba, keď sa čestne uchádza o ňu? Keby mal nečisté úmysly, nebol by sa zveril mne, ale by sa bol tajil. Nie — Úskok sa neukrýva za jeho krokom. Prečo ho tak obviňovať nič po nič? Má chyby, i poklesky, i hriechy, ak tak chceš: ale má i cit statočnosti a cti. Mne je ten cit dostatočnou zárukou. Ja zaň ručím, ja prijímam zodpovednosť na seba. Áno,“ zvolala hrdo, s iskriacim okom, natešená, že sa našla zas v svojej koľaji, že striasla zo seba ťarchu jeho obžaloby; „ja sa nebojím, zodpovednosť prijímam i ručím ti, že dievke sa neskriví vlas na hlave… Či ti to dostačí…“

„Ach, prosím — odhovorte ho, nech sa obráti v inú stranu! Ja by moju mohol poslať i do Ameriky — nech ide, ta, s bratom — keď mu nebude na očiach, zabudne ju — nájde druhú — spôsobnejšiu…“

„Úbohý Mate!“ zvolala ona dojatá. „Ako ťa ľutujem, že práve tebe sa dostal tento kalich! Do Ameriky? A či by ta nepotrafil i on? Nie — to by neviedlo k ničomu. Tu zbýva už len jediná cesta, Mate…“

„A tá?“ hľadí na ňu v očakávaní, s tajnou nádejou.

„Spoľahnúť sa na riadenie božie,“ vyriekla ona akosi slávnostne, hlasom, že prenikol mu až do špiku, otriasol mu hlbinou srdca. „Ja vidím v tom prst boží, zjavný a určitý. Ja sa už protiviť nejdem. Spočiatku som sa i ja chcela postaviť, ale som nahliadla, že je márne. Potom som sa chcela odhodiť od nich, odtrhnúť — ale odtrhnúť sa bolo by hriešne. Teraz ja už vidím, čo načim robiť. Vytrvať, Mate, bdieť, naprávať na dobrú cestu, naúčať… Ja vytrvám, ručím za syna, beriem na seba zodpovednosť. Ja sa už odhodiť nesmiem, lebo jeho hriech padol by na mňa. S pomocou božou znesiem i túto ťarchu azda. Nie, tvojej dievke nestane sa nič nečestného, ja som tu. Ak je taká vôľa božia, ona bude ženou môjho syna.“

„A vy by ste pristali!“ vykríkol Mate.

„A prečo sa protiviť? Ak je medzi nimi pravá láska, prečo by nemohli byť šťastní? Preto, že je težačka? I môj muž bol rodu težackého a bola som s ním šťastná. Prečo by sa syn nevrátil ta, skadiaľ vyšiel otec? A tvoja Katica je driečna, rodičov statočných. Že sa nenosí pansky? Ľahko premeniť šaty — mladá je, učenlivá, ona sa prispôsobí snadno…“

No Mate ešte vždy krúti hlavou. Vec sa mu nezdá byť tak jednoduchá, jasná. Všetko sa mu vidí, že sa v tom skrýva nie šťastie, ale záhuba jeho dcéry…

„Prekážka by mohla byť jediná,“ doložila pani tichým hlasom, hľadiac zádumčivo k prímorským vrchom, kúpajúcim sa v záplave slnca. A Mate pozrel živo na ňu. Nádej v ňom ožila, akoby videl v jej dobrej, okrúhlej tvári papršlek úfania. Snáď ona vidí i tam, kde on nevidí ničoho, iba chaos a mrákavy — jej oko snáď preniká tajnosti.

„Prekážka!“ dýchol Mate v očakávaní.

„Tá by bola, ak by nebolo medzi nimi pravej lásky,“ odpovedá ona.

„I ja som tej mienky!“ zvolal on živo, rozveselený. „Aká môže byť láska medzi pánom a sedliačkou? Vieme, aká býva obyčajne… Zblčí a zostáva sklamanie, hanba a potupa. Dievka má zničenú budúcnosť a on sa zabáva ďalej ako nič…“

„Áno, obyčajne tak býva,“ prisvedčila pani.

Na jeho tvári rozliala sa bledosť. Oko mu zaiskrilo, päste sa stisli.

„Ale tu tak nebude,“ doložila hneď s presvedčením v hlase. „Nezabúdaj, že ti ja ručím…“

Jej istota, presvedčenie, viera v dobrý výsledok prešli i na Mateho mimovoľne, proti jeho vôli. Obavy a pochybnosti začínajú sa tratiť, sťa chmáry pred lúčmi slnca a jemu sa otvára výhľad do nového obzoru, osvieteného nádherným svetlom. Zmocnila sa ho viera, že v túto chvíľu stalo sa niečo veľkolepého — budúcnosť jeho Katice je bezpečná, bez úskalia a nebezpečia.

„A k tomu vedie, Mate, jediná cesta: obťažná síce, ale bezpečná. Neviem, či budeš chcieť zahnúť na ňu a to čím skorej, hneď dnes.“

„A prečo by sa už protivil, keď je raz tak?“

„Nebudeme sa im protiviť: to je tá cesta. Naopak, budeme ich napomáhať; nech sa bez prekážky schádzajú, nech sa spoznajú dôkladne, ako budúci manželia — dajme im príležitosť, nech sa presvedčia, či je medzi nimi pravá, úprimná láska… Ty dovedieš dievča domov, nech sa môžu schádzať pod našimi očima. Vieš sám, že tajné, zakázané schôdzky sú nebezpečné… Nech sa schádzajú bez prekážky, ako praví snúbenci: keď sa dobre spoznajú, rozhodnú už i sami, bez našej pomoci, či sa majú zobrať, alebo nie. Ak vytrvajú v láske, ak to bude ich vôľa: nuž vo meno božie, nechže sa i zoberú. Ja sa nebudem protiviť: prijmem tvoju dcéru s otvoreným náručím, akoby bola moja. Teda, čo ty, Mate, myslíš?“

„Veď práve to ma trápi, že nevieme, na čom sme!“ zvolal Mate zas v úzkosti. Za slovami panej predsa sa len skrýva úskalie pre jeho dievku. „A keby mladý pán o pol roka zvrtol? Jemu sa ľahko vrátiť — ale čo sa s ňou stane? Jej bude budúcnosť skazená, šťastie zakopané…“

„Prečo? Len nepreháňajme, Mate! Budúcnosť skazená — to nie, iba nezdar, nehoda… Koľkí sa rozídu pred samou svadbou a predsa každý nájde pozdejšie svoje šťastie v druhú stranu. Prečo by ho nemohla tvoja dievka nájsť inde, to šťastie? Konečne nebude sa jej môcť rátať za hanbu, že jej dal slovo Niko Dubčić!“

„To je pravda,“ priznáva Mate. „I mne sa tento spôsob pozdáva, hoc všeličo, všeličo ma trápi…“

„Hja, môj Mate — ľudské diela nemôžu byť dokonalé. Tak ani tento náš plán. I on má nedokonalosti, všeličo je neúplné: ale my sme zachránili, čo sa dalo zachrániť, urobili, čo sa dalo urobiť, a ostatok je v rukách božích…“

Mateho temer uspokojili jej slová. I v ňom je hodne tej zásoby, ktorej tento ľud má takú silu na sklade: spoliehanie sa na milosť božiu. V ňom len jesto viac vytrvalosti, energie, ktorá ho núti, aby hneď pri prvej prekážke neochabol, nezložil ruky a s rezignáciou neočakával, čo donesie z milosti božej deň zajtrajší… Nie, on hneď nekapituluje, nevzdá sa, ale rozmýšľa, uvažuje i probuje svoje sily. No čo môže ešte urobiť v tomto prípade? Vidí i on, že nič, ani najmenšej veci: očakávať trpezlive a bdieť, strážiť, predísť a vyhnúť úskaliu… Teraz mu je už jasné, že mu dcéra bola vo veľkom nebezpečenstve: bola by snáď stratená, neodvratne zničená, nech je šora Anzula inakšia. Prichodí mu ďakovať bohu, že natrafil na takú ženu, takú mater…

„Ja pristávam na všetko,“ preriekol konečne svojím tichým, odhodlaným spôsobom. „Vaše rady sú rozumné a poctivé. Veru som sa nenazdával, že budem dnes ešte takto spokojný. To je vaša zásluha, hospodarica! Bol by temer veselý, keby ma jedna vec nemrzela…“

„Teda ešte obavy!“ zadivila sa pani, už trochu netrpezlivo.

„Nie obavy, ale ľúto mi je, čo sa stalo prvej. Hnev ma uchvátil, padlo mnohé slovo, ktoré ma trápi. Dal by neviem čo za to, keby nebol prehovoril, čo som pohovoril…“

Pani sa len usmiala, ale úsmevom smutným, uprúc zamyslené oči k vrchom prímorským, pod oblohou tmavou ako šata.

„Necnej si, Mate — v mnohom si mal pravdu. I ja nahliadam, že som ho mala držať prísnejšie: dnes mohlo byť všeličo inakšie… Ale zas musíš povážiť moje okolnosti. Bola som vdova, mladá, neskúsená, bez vodcu a ochrancu uprostred sveta, ktorý nežičí, ale podráža nohy, kde môže — vdova obsypaná prácou a starosťami na všetky strany. K tomu pováž, že som nemala nikoho, iba to dieťa — jedinú potechu, jedinú nádej… I ja som len žena, nediv sa, že sa popúšťalo, zo slabosti, kde bolo treba pritiahnuť uzdu. Nuž nemaj zato naň ťažké srdce. Ver mi, on je dobrý, a čo je najviac hodno: má cit statočnosti a povinnosti v sebe. Zato ti zaň ručím a beriem celú zodpovednosť na seba a nebojím sa… Ja ho ešte raz vyspýtam, rozložím mu všetko: ak sa neskláti — ja mu povolím. Ty vyspýtaj zas ju, a ak nájdeš pri nej náklonnosť k nemu, doveď ju domov a spusti sa na mňa.“

„Dovediem ju tak i tak. Bolo by lepšie, keby nebola nikdy vykročila z domu…“ pokyvuje Mate smutne hlavou. „A vyspytovať ju — načo? Keby nebola pristala, váš syn nebol by hovoril s vami. Ja viem, že pristala, viem dôkladne — presvedčil som sa…“ A pred očima stojí mu zas jej zvláštny zjav z tanečnej dvorany, jej výraz plný oduševnenia, šťastia… „Nech býva doma, pod mojimi očima bude bezpečnejšia. A váš syn, ak má úmysly čestné, nech slobodno prichádza. Ale verejne!“

„To je v poriadku,“ prisvedčila pani.

Povstali a pobrali sa na cestu. Zdalo sa im, že minulo mnoho času, čo strávili v tejto vinici. Ich bytosti sa dosiaľ trasú a vlnia pohnutím, ktoré tu zažili. Netaja sa, že schudobneli o mnohú nádej, o mnohú ilúziu; no zas sú radi, že im ostal pokoj a že sa v priateľstve rozchádzajú…

Mate osedlal Galešu, pomohol vysadnúť panej a už kráčajú pomaly, pomedzi vinice, bujné a zelené, až sa ich zeleň dvíha a akoby kypí ponad nevysoké, šedé múriky. Ich tône, kráčajúcich hrebeňom kopca, padajú sťa čudné mátohy, hýbajúce sa napred fantastickým krokom. Pri ich kroku vyletujú vtáčky, alebo sa vťahujú hlbšie do krovia. Kráčajú mlčky, každý so svojou ťarchou myšlienok a starostí, čo navalil život. Mate sa drží jednou rukou samára, aby bol naporúdzi, ak by Galeša pokĺzol, alebo sa prestrašil.

A šora Anzula? I ona prežíva znovu, čo sa od včerajška stalo. Aké čudné premeny! Aká stupnica rôznych myslí, bied, trápenia! A naostatok tento mier, táto spokojnosť… Teraz sa teší, že to všetko prežila… Čo všetko sa povyrovnávalo, koľko záhad sa rozlúštilo, samo sebou, temer bez jej pričinenia. A čo je hlavné — ona si nezadala v ničom… Nemusí sa odtrhnúť od toho, čomu žila, v čom sa kochala, v čom chce zotrvať až do smrti. Poddala sa, sklonila šiju, to je pravda — prevzala na seba povinnosti, novú zodpovednosť, ktorej by sa včera bola ešte ľakala ako neznesiteľnej ťarchy: no nestratila ničoho, teraz už jej je o polovicu ľahšie. Akoby niečo tajomného pomáhalo jej znášať novú ťarchu zodpovednosti — kási neznáma, tajomná sila, no sila, ktorá ju dvíha, teší, odobruje…

„Len nech bude všetko k osohu, na šťastie!“ dvíha myseľ k výšinám, odkiaľ sa naučila prosiť a očakávať pomoci, vyslobodenia. Prosí, modlí sa za šťastie svojich, zabúda ochotne na rany svojho srdca — na ťažké obete. I ten milý zjav dievčiny, ktorú mu odchovávala, na ktorú sa tešila — i ten zjav zastiera záclonou zabudnutia. ,Len odvaha a žiadna obeť nemôže byť ťažká…‘

Posilnená, pozdvihnutá na duchu, vrátila sa do svojho rozsiahleho dvora. Obyčajným svojím spôsobom ďakuje Matemu za ustávanie. Cíti zas v sebe silu, istotu, ktorou je naučená podrobiť si každého. Tak sa hneď zastavila pri práčkach, ktoré drhnú bielizeň v mydlinách. Vyhrešila ich, že sa opozdili zrána, že negazdujú s mydlom; ba i Mandine sa dostalo po nose, že ich nenazerá… Slúžka sa nesmierne nafúkala, zvrtla sa bez slova, že tam dakde v kuchyni nakričí na dakoho. No čuje našťastie mekotať kozu zo stajne. ,Stojí o hlade nebodaj — nik by jej nepohodil! ešte mi prischne,‘ a už hrnie do náručia olivovej chvojiny a terigá do stajne.

,Treba jej znať nôtu,‘ mysli si Mande, keď hnev trochu pominul. ,Neodvrkuj, keď kričí — uhni, ona obanuje a hneď je všetko dobre…‘

„Kde sú hospodár?“ pýta sa jej pani, zas vľúdne, keď vošla do kuchyne.

„Budú hore,“ odpovedá Mande. „Celý deň sa nepohli z domu. Bohvie, čo to s nimi.“

„Choď, povedz im, že ja večeriam o siedmej. Ja som vyhladla. A oni ako chcú, so mnou, či pozdejšie…“

O chvíľu zišiel dolu i syn. Badať na ňom veľkú zmenu. V tvári nieto bezstarostnej, bujarej radosti zo života. Na čele poznať stopy ťažkých starostí, v tvári stopy vnútorných zápasov. No tvár sa mu hneď vyjasnila, keď zachytil jej pohľad, z ktorého zas svieti dobrota, nežnosť materinská.

„I ja som vyhladol, mama!“ zvolal, a vidno, že sa namáha, aby to zas znelo veselým, bezstarostným tónom. „Obed mi nechutil bez teba. Keby bol vedel, kde si, bol by osedlal Rumenka a za tebou…“

„Bolo vstať zavčasu!“ usmiala sa ona. „Ale hospodár zaspali, ako obyčajne. Ostatne lepšie, že zaspali,“ doložila a v oku jej šľahol akýsi divný blesk. „Bolo treba tam vybaviť všeličo a mladý hospodár neboli by mi bývali na žiadnej pomoci…“

Niko netuší, aký majú význam tieto záhadné slová. Ostatne mu ani nezíde na um sliediť za ich zmyslom, jemu, ktorý berie veci tak, ako sú a má pritom plnú hlavu druhých starostí.

Vo dvore zas sa rozlieha šum; život kypí ako obyčajne. Nikto by neriekol, že z toho zložitého stroja dnes ráno len toľko, že nevypadlo hlavné koleso a či hlavná spruha, že malo všetko zaseknúť, vyšinúť sa z koľají. Samému Juremu čudné veci, ktoré dnes ráno popočúval a i pohovoril, predchodia, ako niečo ďalekého, hmlistého, akoby to bolo prešumelo vo sne. Aspoň nijako nepristanú sem, nepracú sa do tohto života, ktorý tečie bez prekážky, riadne a triezvo, svojou vymeranou dráhou…

Večera sa teda odbavila za vidna, na terase. Zôkol-vôkol dýše všetko pokojom. I krotké more, ktoré horí sťa zlato, rozliate medzi ostrovmi a pevninou, i prímorské vrchy, kúpajúce sa v ružovej žiare západu. Odkiaľsi zo stráne dolieha zádumčivá pieseň, nekonečná, tiahla a zaniká v tichom kraji. Dolu v zálive čakajú bárky na mrak, aby vytiahli do kanála a zažali vatru na mámenie rýb.

Pri večeri nestalo sa nič zvláštneho. U Dubčićov je beztoho obyčaj, že sa pri stole nevedú nikdy rozčuľujúce rozhovory. No Mande vzdor tomu cíti, že je tu niečo nového, niečo natiahnutého — vie skoro s istotou, že sa tu bude o chvíľu rokovať a rozhodovať. A nesklamala sa. Sotva bol stôl odstrojený a dvere na terase zatvorené, šora Anzula pristúpila k veci.

„Ty by si sa teda chcel ženiť,“ začala bez okolkov a v oku jej žiari dobrota a zhovievavosť. „Chcela by vedieť, čím ťa okúzlila práve ona, a nie ktorá druhá. Vybral si si trochu nezvyklým spôsobom — otázka zdá sa mi byť teda na mieste.“

„Čím ma okúzlila! Čím dievča môže okúzliť človeka. Milota, krása, celý zjav, celá bytosť… Dosť na tom, púta ma celou bytosťou.“ Červeň mu skočila do tváre, hlas sa mu trasie rozochvením, lebo cíti, že je rozhodnutie blízko.

Mať mu položila ruku na jeho ruku, horúcu, nervózne stisnutú.

„Treba sa dorozumieť; ale najprv skúmať sa, vedieť na čom stojíme, rozvážiť si vec zo všetkých strán. Predovšetkým maj pred očima, že je toto krok dôležitý. Ak sa stane mýlka, taká mýlka je osudná, v mnohom ohľade nenapraviteľná… Skúmať, uvažovať teraz, kým nenie pozde. Nediv sa, že sa materské srdce trasie úzkosťou; že sa spytuje, čím ťa pripútala, a či je to puto pevné, trváce, aby vydržalo celý ľudský vek… Uvažovala som sama v sebe, čím ťa mohla upútať? Veď i druhé dievčatá majú snáď tie isté vlastnosti, čo ona, a ty si si ich nevšimol… Snáď má dáku zvláštnu, vynikajúcu vlastnosť, ktorú si na nej vynašiel? No nenie tým rečeno, že by žena nemohla byť výtečná i bez vynikajúcich vlastností.“

„Ja sa úfam, že ona bude dobrá žena…“

„To by bolo teda vybavené. Ale čo ti mám položiť na srdce, je tvoja povinnosť: či si si rozvážil ako svedčí, zrele a dôkladne, čo si predsavzal? Či si skúmal samého seba, tvoje predsavzatie: či je pevné, vonkoncom vážne…“

„S okamžitým vrtochom, vieš dobre, že by sa nebol opovážil pred mamu. Mám k nej toľkú úctu, že také zahrávanie by považoval za hriech. Ja som dosť narozmýšľal, nauvažoval, dosť som i váhal; ale vždy mi len vychodilo na jedno: Katica musí byť tvoja…“

„To ma teší, keď je tak,“ odpovedá mater s úzkosťou v srdci, no vzdor tomu zaujatá tónom hlbokého presvedčenia, odhodlanosti, ktorým prehovoril.

„Ty si sa spýtala, čím ma okúzlila,“ začal teraz už bez vyzvania, pohnutý snáď jej dobrotivosťou. „Ja by nevedel označiť navlas, čím — no myslím najskôr tým, že je sedliačka. Tie dievčatá majú v sebe viac prostoty, nefalšovanej prirodzenosti, než naše precibrené, edukované slečinky. Pri tejto tu okrem týchto výhod jesto i ducha, i ostrovtipu a, čo je hodno najviac — istá šľachetnosť zmýšľania. Nenie ti to, mama, prostá obyčajná dievka; ani dievka težacká, ofúknutá mestským ovzduším: v nej je niečo vyššieho, rozhodne šľachetného, čo neviem, skadiaľ sa v nej vzalo; čo okúzľuje, podmaňuje. Vždy bola vo mne kási predtucha, že jedna zo sedliackych bude naostatok moja — nediv sa, že, keď som ju bližšie poznal, odrazu sa mi vyjasnilo, že je ona tá… Myšlienka bola i mne smelá, neobyčajná. I ja som ju nejeden raz poprevracal v hlave, poprezeral zo všetkých strán, kým som sa ju opovážil tebe vyjaviť. No rozmýšľanie, uvažovanie vychodilo ustavične na to, že ona, alebo žiadna… Ja ju ľúbim, vrúcne, úprimne: viem iste, že by bol nešťastný, keby sa jej mal zriecť. No proti tvojej vôli sa nejdem stavať — nie, ja sa podrobujem, už nech bude akékoľvek rozhodnutie, mojej mame. Jej do rúk kladiem môj osud…“

Šore Anzule sa vyjasnila tvár, z očí jej plápolá šľachetná žiara materskej hrdosti. Akého to má syna! Sama netušila, že je taký… Nenie teda prázdny mech, ktorého náruživosť hádže sem a ta, bez cieľa, a haraší v ňom: je to mladík vyšších snáh, ktorý sa pokúsil pozorovať život a vhĺbiť sa do jeho tajomných záhybov. Nie teda náruživosť, slepá, neodôvodnená — vodí ho túžba, potreba za niečím vyšším, čo je nad úrovňou všednosti… Aký jej je krásny dnes, ako lahodí materskému oku pohľad naň. Na čele mu pečať odhodlanosti, ale i rozvahy. Podrobuje sa jej — no vidí sa, že to nie dieťa, ani mladý vetroplach! To je hotový muž, zrelej rozvahy. Dozrel odrazu v muža akýmsi pochodom tajomným, nepochopiteľným, pod jej očima. Jeho slová bárs trhajú s koreňom jej nádeje a želania, padajú predsa len na ranené srdce sťa osviežujúca rosa, osladzujú trpkosť odriekania, i obetí…

„Vieš, že i mne leží na srdci tvoje šťastie. Ktorú si si vyhliadol, tá bude i mne milá. Na mňa teda nepotrebuješ brať ohľad.“

Vyrečúc tieto slová, v ktorých sa skrývalo dosť obetí a odriekania, nemohla sa premôcť, aby sa jej hlas nezachvel bôľnym hnutím.

„Moja dobrá mama!“ zvolal on, vyskočiac a bozkávajúc ju náružive. Celá bytosť sa mu chveje radosťou a šťastím. Vyjasnilo sa všetko; padli z neho okovy: cíti silu vyšvihnúť sa vysoko. „Ty sa presvedčíš, aký ja budem! Druhý človek! Hoden svojej matere i jej lásky! Nikdy, nikdy sa už nezahanbíš za mňa. Nikdy ja nebudem klopiť oči pred tebou — nikdy!“

„Boh ťa požehnaj!“ šepla ona. Bôľ, ktorý sa v nej ozýval, čo i len v temných dozvukoch, mizne, tratí sa zo srdca pod jeho vrelými bozkami, pred jeho opravdivým, veľkým šťastím. Nie, jej obeť nevyznela na prázdno. Ako zdravé semeno, hodené do zeme úrodnej, doniesla hojnú úrodu. Páska, ktorá sa chystala uvoľniť, pritiahla sa tuhšie, tesnejšie. Mater i syn spútaní sú navždy — nerozlučne. Ako dosiaľ, tak bude do smrti pracovať zaň, žiť a mrieť zaňho: a nielen zaň samého, ale i za jeho ženu i potomstvo… Ona už nemá osobitných snáh, privátnych túžob — čo v nej žije, hýbe sa, patrí jemu. Záhada jej života je rozlúštená, cieľ je jasný, určitý, cesta k nemu vymeraná. Ona už nebude žiť sama sebou, ale žiť výlučne ním. Dakoľko rokov práce, tichého bytia — a dráha dokonaná, úloha splnená… Dnes jej skočilo jasne pred oči, že príde čas, nevyhnutne musí prísť, keď sa i ona odsťahuje z týchto dvorov, k boku svojho muža. Bárs jej tento okamih dal okúsiť vyššieho blaha, kde pocítila, že sa jej bytosť má preliať do potomstva, v ňom žiť ďalej, predsa dýchol na ňu i melanchóliou hynutia, nestálosti…

Trvalo hodnú chvíľu, kým sa vymanila spod týchto citov, ktoré navalili sa na ňu znezrady, sputnali jej celú bytosť. No i tu jej zišlo na um, že sa zaručila za syna, že má na sebe celú zodpovednosť. Ťažko jej v týchto okolnostiach, ťažšie než myslela kedy — no musí dostáť v slove, vyplniť záväzok. Začala teda znovu:

„A teraz ešte podmienky. Nebudú toľme ťažké; ako ťa dnes vidím, podajedny i zbytočné. Bola by ich i zamlčala, ako dnes stoja veci — no nemôžem — viaže ma slovo…“

Syn pozerá na ňu v očakávaní. V oku akoby sa zas hlásila nedôverčivosť…

„Prvá,“ pokračuje matka, len aby sa čím skôr zbavila záväzku — „aby svadba bola nie zaraz, ale najvčaššie na takto rok.“

„To je i moja vôľa,“ zvolal on živo.

„Áno — i včera si sa tak vyslovil. Tým lepšie teda. Druhá by bola: aby sa tvoja budúca vrátila zaraz zo služby.“

Nikovi sa oči zaiskrili.

„Tvoje podmienky sú čím diaľ ľahšie. To je moja najvrúcnejšia túžba!“

„Teda i v tom súhlasíme — tým lepšie teda,“ usmiala sa matka. „Ty sa musíš mať okolo nej cele verejne, pred očima celého sveta. Potajomných schôdzok nesmie byť. Ja prijmem nevestu vďačne i zo sedliackeho domu, ale — v poctivosti! Myslím, že ma rozumieš…“

Niko sa začervenal a sklopil oči. Cíti, že zaslúžil túto lekciu, toto šľahnutie, svojou minulosťou.

„Toto ostatné napomenutie bola by vďačne vynechala. Padlo mi ťažko vysloviť ho v tomto posvätnom okamihu. No ja som sa zaručila za tvoju česť, za čistotu tvojich úmyslov a tvojej lásky. Jej otec len tak bol hotový popustiť. Zažila som s ním vehementnú scénu a ledva som ho nakriatla. No i túto zodpovednosť som prevzala ochotne, vediac, že ma nezahanbíš…“

„Mama moja!“

„To by bolo teda vybavené… Teraz ešte moja rada. Chcela by, aby ste sa spoznali vzájomne, aspoň natoľko, nakoľko sa dá. Manželka nesmie byť mužovi záhadou. Ona má s tebou zdieľať celý život, má byť čiastkou tvojej bytosti: ona môže byť prameňom najvyššieho blaha, ale i jamou nešťastia… Teda otvor oči, dokonale, ostražite. Vystihni každú jej vlastnosť, každú cnosť, abys’ ju vážil a cenil. Nezatváraj očí ani pred chybami a nedostatkami, hoc sa tvoja láska bude tomu i vzpierať. Veď chyby máme všetci! Ale treba o nich vedieť hneď spočiatku, aby nenadišlo sklamanie, a nenadišlo vtedy, keď je neskoro, návrat nemožný…“

„A čo ešte?“

„Nič. Len sa pobozkajme na utvrdenie tejto zmluvy.“

„Mama moja drahá!“ zvolal Niko v slzách a hodil sa náružive na jej šiju.