Ana səhifə

Martin Kukučín: Dom v stráni Martin Kukučín Dom v stráni


Yüklə 1.55 Mb.
səhifə6/20
tarix18.07.2016
ölçüsü1.55 Mb.
1   2   3   4   5   6   7   8   9   ...   20
Prehliadka poľa

Šora Anzula vstala ako obyčajne, i dnes do dňa. Nebola zaspala svojím obvyklým, tvrdým snom, prehadzovala sa z boka na bok ako človek, ktorý má ustlatú posteľ ťažkými starosťami a trápením, ktorému sa roja myšlienky hlavou a prepletajú bez poriadku jedna cez druhú: no vzdor tomu vstala, sotva začali nesmele švitoriť lastovice, s hlavou akoby prázdnou, s údmi prebitými.

,Ostarievame, moja, ostarievame‘ myslí si smutne, obliekajúc sa. ,Prekročili sme poludnie — slnce sa nachýlilo…‘

,Aspoň prvej dôjdeme odpočinutia,‘ odpovedá jej druhý hlas na útechu. ,Nasýtili sme sa i života — vzali svoj diel, čo nám prislúchal. I v ňom bolo dosť klamu a mamu ako vo všetkom, čo dáva svet. Žiaľ, že jeho prázdnotu nezbadáš až vtedy, keď si temer na méte. Aspoň bys’ neprechovávala márnych nádejí…‘

Nepamätá, že by kedy bola vstala s takýmito myšlienkami. Hádže háby na seba chvatom, len aby čím skôr bola vonku, vo víre denných prác a starostí, striasť zo seba mučivé myšlienky. Pridalo sa jej pritom pozrieť na nebo. Je bezfarbé ešte, popolavé, iba čo sa nad Prímorskou planinou zažíha ružová žiara, tam, kde sa jagá skvelá dennica. Čosi jej zišlo na um, čosi, od čoho sa vyrovnali hlboké vrásky medzi obočím. Vyšla chytro na dvor a zvolala svojím zvučným, altovým hlasom:

„Jure,1 osedlaj Galešu! Ideme do poľa.“

Jure, paholok, ukladá práve drva do stôsa, pečlive, poleno za polenom. Vystrel sa na jej hlas ani vzpruha a díva sa na svoju paniu vo veľkom udivení.

„A kedy, hospodarica?“

„Zaraz, pred slncom. Vieš, aký je pozdejšie úpek.“

Nechal všetko tak a poberá sa do stajne hundrajúc: „Ký to zase čert! A ja že si poukladám drva. V tomto dome nevieš nikdy, čo máš robiť… Prídu prekliate práčky, sprehadzujú mi ich. Popália suché — boli by i blázon páliť surové, keď nájdu suché! Nech to čerti vezmú, i takú robotu! V tomto dome sa jednostaj perie, drhne, bieli. Len kýho čerta toľko perú!“

Rumenko sa zobzeral spoza prejmy na hurt Jureho krokov a zarehotal dôverne.

„Čakaj si, cifráň naničhodný! I ty si tu na čerta! Keby nie teba, nebolo by mladému kadejakých chodníčkov do čertovej matere. Len prečo mu raz nedolámu hnáty títo mládenci, bibasi sú, do nohy! Ja byť gazdom v tomto dome, dal by ťa ja pod samár, maznavec kadejaký, a naváľal by ti fúru drva na ľadvie. Videl by si, ako by si ty cifroval! Čidali ovsa!“

Ustavične šomrajúc vošiel za prejmu, kde Galeša dumá svoju nekonečnú dumu. Je to mul starý, počerný, so šedinami okolo pysku. Zadnú nohu podvliekol a naprel sa na ostatné tri.

„Hybaj ty, starý, hybaj!“ prihovára sa mu Jure, ťahajúc ho za šticu. „Dosť si sa nadriemal — pôjdeme na čertovu svadbu. I tebe by sa už veru zišlo, aby ťa odmenil syn…“

Galeša iba mrmle a kde-tu lopne jedným alebo druhým uchom na dotieravú muchu. Nohy prekladá meravo, akoby boli nasadené.

A Rumenko sa za ten čas premína ako na tŕní; každá žilka hrá na ňom bujarou silou a túžbou vyharcovať sa… Jure naň iba pokyvuje hlavou a šomre:

„Šteklí ťa ten ovos, šteklí, psia raca!2 Len za čo ti ho trúsia — za kýho čerta!“

Jure osedlal Galešu, ako svedčí, pritiahol mu samár tuho, aby sa mu nekrivil, napravil strmene a či povrázky, čo sú miesto strmeňov. Prestrel po samári pestrý koberec a naň položil neveľký vankúš. A už čaká v kuchynských dverách pani s popolavým slnečníkom, v bielej šatôčke na hlave. Spod nej vyzerá jej okrúhla tvár ešte sviežejšia a mladšia.

„A bielizeň sme neporátali, čo ide do prádla!“ pripomína Mandina.

„Porátaj sama!“ odpovedá pani nedbale.

Mandina hľadí na ňu v udivení. Neodčítať prádlo, kus za kusom — nezapísať! Čo sa to dnes robí, preboha? Vari sa jej čo stalo, uchovaj bože! A pozerá na ňu, pozerá, no nebadá nič neobyčajného.

„Či si prichystala torbu?“ pýta sa pani, nedbajúc o jej udivenie.

Mandina skočila do kuchyne a vyniesla torbicu, pestrú o vlnených frumbiách. Bola do nej položila dva bochníky, kus syra a ploský pohár. Do malého mieška natočila bieleho vína a teraz torbicu i meštek viaže o samár. „Čo sa jej len robí, pane večný bože!“ láme si Mande hlavu. „Prádlo sa ide močiť a ona bohviekedy príde…“

Šora Anzula vysadla a pohla sa z dvora.

„A čo s obedom, hospodarica?“ pýta sa jej Mande.

„Ak neprídem na poludnie, ani ma nečakajte,“ odpovedá nakrátko.

„Ani na obed teda,“ krúti Mande hlavou a vracia sa zamyslená do kuchyne.

Jure vyviedol paniu z dvora — no čosi zabudol a beží nazad do dvora. Miesto dvora, vtrieli rovno do kuchyne.

„A čis’ na mňa nezabudla?“ pýta sa Mande.

„Ujde sa i tebe, neboj sa. Je skoro dva litre…“

„No veď tak! Horúčava nám vypije krv a špiky. Drva aby ste mi nerozhádzali!“ dodal s hrozbou. „To ti povedám! Suché šanuj! Pod kotlom zhorí i surové.“

„Čidali! Budem sa ti na dyme údiť!“

„A ja musím chlípať papuľovú polievku! Nahľadíš sa ty, čo bude dnes!“

A Mande pohla plecom. Tá vec sa jej už netýka.

Na námestí sa cesty rozchádzajú na všetky strany. Keď ta došli, Jure čaká, v ktorú sa má obrátiť stranu. Dubčić má vinice na všetky strany; ale Jure sa bojí spýtať, kam treba zakerovať.

,Nie ja, ani za svet‘ rozumuje on, ,nafúkaná je ako mech — nie, nezobral by ju na tri fúry. Oh, nestojí ona o zhováračky! Najlepšie mlčať, kým jej vyfuní z hlavy, čo tam má… Ah, aké živobytie, toto moje, ukrižovaný Spasiteľu! Nie, nehodno ani deravého groša, so všetkým činom…‘

Medzitým pani sama ukázala mu jednoducho slnečníkom, aby zahol dohora. Jure chytil Galešu za ohlavu, kráča popri ňom hore ulicou, smutne v myšlienkach.

,Hneď som ja šípil, že ideme do čertovej matere krky lámať… Ak šípiš čo zlého, neboj sa, to sa ti splní navlas. Merinda je veľká — i obed nasucho: a sluha neborák čuš. Horší si od toho Galešu… A suché drvá mi tie kľampy popália — to je už isté. Akoby nezhorelo i surové, keď je hodná pahreba: ale kde by tie! Nevie šanovať svoje a kde gazdovo! A ty, Jure, hltaj papuľovú polievku, keď sa suché minú…‘

Sveta na ulici nevídať. Všetko sa vybralo do viníc. Iba čo sa deti ponevierajú popod domce a múriky v kostýmoch cigánskych. Kde-tu mihne ženská postava, obyčajne s hlavou kostrbatou, po sto záplat na sukni a kabátku.

„Fuj!“ odpľúva Jure pri takých zjavoch s hnusením, on, Zagorac, odrastený v dedine, kde ženské nosia svoje čisté kroje, často krásne a vkusné. „Aké cundry naničhodné, čerti ich vzali! Kým sa to nevydá, parádi sa bez poriadku. A keď uloví chudáka hláča na udicu, ani sa to neumýva, nečeše…“

Keď vyšli za mesto, pani sama mu rozložila program dnešného výletu.

„Pôjdeš na Rašeljaču, stadiaľ do Buničkých prodolcov, potom pod Bili kamik a cez Gradine spustíme sa pod Zastražišće.“3

„Budete služeni,“4 odpovedá on úslužne a sám v sebe trnie: ,Ťuj, ukrižovaný Spasiteľu! Čiže sa ujde tej papuľovej polievky!‘

V každom z týchto honov má Dubčić vinice, najviac na težaka a len kde-tu pod svojou réžiou. Nie div, že gazda, výjduc len zriedkakedy do poľa, nájde vždy čo vytýkať — a menovite gazda, ktorý má oko našej šory Anzuly… Tak sa stáva, a Jure také veci dobre si vštiepi do pamäti, že pani Anzula práve z týchto honov sa vracia s rozhorčenou tvárou a iskriacimi očima a težakov dá citovať k sebe, ak ich náhodou nepristihla hneď na vinici.

V takýto deň rád sa jej vyhne každý, ak len môže: lebo sa stáva, kto prvý podbehne, ten všetko odnesie. Preto trnie Jure, lebo súc naporúdzi, bojí sa, že sa naňho všetko vyleje, čo i bez viny. Kto by sa mu divil, že nenie chudák vo vytržení: naopak, hotový by bol čarovať kedykoľvek s bezstarostným Galešom, ktorý si stúpa ľahostajne z nohy na nohu, hundrúc čosi pod nosom.

Keď prišli pod Rašeljaču a pani zostúpila na cestu, Jure holými rukami rozhŕňa tŕnie, ktoré zatvára „lázu“, t. j. otvor v kamennej ohrade, vyvedený ani brána, iba že miesto vrát je nahádzané do otvoru tŕnie a šípie. Jure by sa vovalil nie do tŕnia, ale na holé bodáky, len aby nemala prečo zadrieť doňho… Pani vstúpila do vinice. Je veľká, vysadená najviac bielym koreňom, chýrečnou „Zlataricou“, pýchou a ozdobou jej pivnice. Choroby nebadať na lístí, ani na zrne, vinica je obriadená dôkladne, obriadená pečlive.

„Toho roku bude dobre podsýpať,“ ozval sa Jure, ovšem nesmelo, len aby pretrhol mlčanie, ktoré mu je už trápne.

„Do oberačky ďaleko,“ podotkla ona.

„Boh uchovaj kamenca,“ nadhodil on. „Druhého sa ja, úfajúc v boha, nebojím…“

„Nuž zrno je zdravé,“ pripúšťa ona.

„Zdravé sťa cekín!“5 vychvaľuje Jure už teraz plnými ústy, až mu prekypuje. „Netušené, gospodarica! Môžete slobodno hľadať debnára, a to čím skôr…“

„No-no! pomaly!“ tíši ho pani s úsmevom, i to akýmsi trúchlivým úsmevom, akého pri nej dosiaľ Jure nevídal. „Vy každého leta predpovedáte zázraky: a keď príde oberačka, ovesíte hlavu.“

„A keď sa, chvalabohu, vidí, že ho i jesto, i časy sa držia, nuž akurát ako načim!“ protiví sa ešte Jure.

„To je pravda. Dodnes sa nemáme čo žalovať.“

„Nemáme, chvalabohu! Mne sa všetko vidí, že bude toho roku oberačka veselá!“ vykríkol on, uveličený nie tak nádejami na skvelú úrodu, koľme zhovorčivosťou svojej ináč tak neprístupnej panej.

Celá bytosť sa mu rozveselila, rozihrala akosi. Zdá sa mu, že nebude dnes búrka — oblaky sa rozpŕchnu a on sa vráti s paňou v dobrej nálade. Nemožno, aby vybúšila búrka po takomto rozhovore, tichom, skoro dôvernom a priateľskom. Je pravda, že Rašeljača je dobre obrobená, lebo sa obrába pod réžiou dubčićovskou; težackého tu niet ani koreňa; no vzdor tomu mohla by vytýkať všeličo, keby bola v obyčajnej, bojovnej nálade. Nie, celá jej bytosť poukazuje k tomu, že dnes nebude škandálu… Je zdieľna, blahosklonná, akej jej ešte hádam nikdy nevidel.

Ako chytro beží po Galešu, ktorý medzitým obhrýzal kríčky! Ako drží prate, kým ona vysadne, ako popráva strmene, priťahuje popruhy, bárs sú i popriťahované: a to všetko s čiapočkou v ruke! Ako starostlive skúma, či vankúšik je na mieste, či pani sedí bezpečne!

A pani pozerá na verného sluhu s vľúdnym úsmevom. Jeho starostlivosť dotýka sa jej tak zvláštne akosi. Akoby okolo srdca horkosť bola rozplynula, akoby tvrdosť bola odmäkla. ,Neboj sa, urobím ti k vôli,‘ myslí si ona, ,nebudem robiť kriku. Tempi passati!‘6 A na srdce privalila sa jej zase ťažoba, tŕpnutie, strach, neistota… Nech tak môže Jure nakuknúť do jej myslí: čo ju to tam hryzie, trápi: bol by sa naľakal väčšmi, než najhoršej papuľovej polievky!

Tej noci, po rozhovore so synom, nezažmúrila oka. Prehadzujúc sa sem a tam, bez odpočinutia, rozmýšľala nad sebou, nad synom, nad budúcnosťou a minulosťou. Jeho odvrátiť od úmyslu, že je to práca daromná, bez výhľadu…

Načo sa teda protiviť, načo rozhorčovať jeho i seba? Začínať zápas, keď vieš napred, že musíš podľahnúť: prehrať i to, čo si mala do dneška — lásku svojho dieťaťa! Nie, daromná vec, tu sa načim pokoriť osudu, skloniť šiju, čakať, čo boh dá…

Slzy ju zaliali, keď sa našla v takom položení: ona naučená o všetko pečovať napred, priprávať synovi budúcnosť bezstarostnú, skvelú. Vybrala mu pred rokmi dievča, milé, krotké z dobrej rodiny. Doricu Zorkovićovu. Drží ju v ústave, tom istom, kde sa ona odchovala, pod záštitou pobožných mníšok. Tešila sa od rokov, ako mu ju predvedie, peknú, sviežu a položí jej ruku do ruky jeho a vovedie do svojho domu…

Čo ostalo z tých pekných snov a plánov? Zdrapy, pavučina, trpkosť a sklamanie. Jej predvídavú činnosť, ustávanie rozrušil jediný jeden okamih, zmietol sťa víchor, keď rozpráši plevu.

Keby bol aspoň ktorú druhú vybral: sebe roveň, rodom i výchovou. Ale težačku! Čo si ona počne s ňou? Ako má s ňou nažívať s nevzdelanou, hádam i surovou! Či sa ona dá ohladiť, zošľachtiť v panskom dome? Na zovňajšku možno — ba cele iste; prijme ona druhé maniere, druhé obyčaje, popanští sa v krátkom čase, rozmazná: ale duša, myseľ ostane, ako bola, možno ešte v horšom stave. Veď nenadále šťastie len zriedkakoho pozdvihne, zošľachtí, polepší. Kto nemá v sebe zdravého jadra, toho skôr pokazí, vyhodí vonkoncom z koľají. Ako potom vyjsť s takou nevestou, ako nažívať s ňou v láske a svornosti?

,Nie ja!‘ rozhodla sa po dlhom rozmýšľaní. ,Ja sa na to nedám. Ponechám im voľné pole a ja — ustúpim. Načo probovať? Nech sa tam riadia sami, ako vedia — a ja na stranu… Obetujem sa — beztoho to je môj údel, ako vidím. Nevydala som sa druhý raz, preňho, aby neostal sám sirota: obetovala som sa. Prečo by sa neobetovala znovu? Čo na tom, že starosť strávim osamote, že bude otupno, clivo: komu to bude škodiť? A mňa tu v dome môže ľahko nahradiť druhá. O rok o dva nebudem chybovať nikomu…‘

Slzy ju zaliali, trpké, žeravé slzy. Vystúpiť z domu, ktorý bol vystavený kedysi kvôli nej! Zriecť sa práce, činnosti o dobro synovo i dobro celého mesta a zvlášte nešťastných težakov. Nebyť im prísnou paňou, ale často i láskavou matkou…

Slzy ju zalievali, ale ona stisla srdce a utvrdzovala sa v predsavzatí. A keď vstala z postele, nesmierne rozhrebenej po takej ťažkej noci — úmysel bol zrelý, premyslený, čistý sťa to slnce na nebi. Predsavzatie zdelí synovi, jednoducho, bez rozčúlenia v deň pred zasnúbením, nie aby ho nútila vybrať medzi materou a snúbenicou — nie, ale jednoducho nech vie napred, čo ho čaká, nech si dľa toho urobí poriadky.

A potom jej už trochu odľahlo: vedela, čo ako má robiť; nebolo váhania, pochybnosti. Iba na dne srdca pečie, bolí rana — že hľa už nebude dlho šafáriť v tomto dome… A vtedy sa jej zažiadalo, že vyjde do poľa, snáď ostatný raz, že sa pokochá na ňom, poteší srdce pohľadom na mnohosľubnú úrodu, nájde úľavy na lone božej prírody…

Hneď na Rašeljači pocítila tú úľavu. Pohľad na vinicu, vzorne obrobenú, obťažkanú úrodou, sťa na nevestu ozdobenú chystajúcu sa pred oltár: povedomie, že je to ovocie jej práce, jej námah a ustávania — to jej vyhnalo zo srdca bôľ a zármutok. Kapetan Luka kúpil vinicu už hotovú, on ju čosi popravil, to je pravda, no ona ju priviedla do rozkvetu, nejedna hlava ustrnula v holom kameni a predsa je mohutná, ovešaná strapcami. Zrno je zelené ešte, zakrpatené akosi. No onedlho naleje sa sladkou šťavou, hojne, do puknutia, prijme žltkavý, voskovitý lesk zrelosti. Prúty sa už teraz ohýbajú pod úrodou; sklesli by na zem, keby neboli podvihnuté na vidlice.

,Len z čoho to žije, skadiaľ to berie vlahu!‘ rozmýšľa šora Anzula. Táto myšlienka sa jej vracia zakaždým, keď prezerá svoje vinice. Ani toho roku, ako každý rok, nepadlo celé leto kvapky dažďa. Slnce ustavične praží na tú zem, ťahá ostatnú kvapku vlahy — a predsa tá zem nenie holá, vycivená, ale nosí úrodu! ,A ešte sa žalujeme na macošskú zem!‘ uvažuje šora Anzula. ,Akí sme nevďační!‘

Galeša ide cestami a chodníkmi, všetko pomedzi vinice. Kde-tu zdrapí chlp suchej trávy alebo konár černičia, ovešaného zrelým ovocím. Dostali sa na návršie — výhľad na všetky strany otvorený, k východu až do samého mora. Všade vinice, iba miestami čierne fľaky hory, alebo šedé plochy olivových hájov.

Spustili sa zas v dolinu. Galeša kráča opatrne, aby sa nepotkol, vyhýba sa múrom, aby panej neoškúlil nohu. Tu i tu zdrapí chlp trávy, alebo chvojku, ináče drží opustenú hlavu a ustavične mrmle. Tak zišli do Buničkých prodolcov.

Ohromná plocha vinice zaujíma celé údolie i oba boky, obohnaté mohutným, širokým múrom. Zdnuka je rozdelené nevysokými múrikmi na väčšie-menšie parcele — všetko diely jednotlivých težakov.

,No a teraz už bude vojna!‘ chystá sa Jure. Vinica celá v težackých rukách — tu sa pani najviac jeduje a kričí. Ona dostáva síce len dôchodok, zo štvrtej a často z piatej, težak ak je zaháľač, škodí sebe štyri razy a jej len piaty: no ona vzdor tomu sa tu väčšmi jeduje, než by sa jedovala na svojom, i väčšmi dozerá.

„Težak je ako dieťa,“ hovorieva ona. „Treba naň dozerať — a nadovšetko treba ho naúčať a karhať.“

Prezerá jednotlivé diely i teraz, prekračujúc múriky. I tu je vňať bujná, strapce mohutné. Daktoré už bronejú — čochvíľa počnú sa nalievať. Tu je všetko sorta tmavá, z ktorej je víno čierne a trpké. Hrozno sa nedá ani jesť; sťahuje v ústach a drhne v hrdle.

„Tu, hľa, máš, Mikula!“ zvolala, prekročiac do parcele veľmi dobre obrobenej. „Nežiadam si nikdy lepšieho težaka. Ani záhrada! A pozri jeho vlastné zeme — aký to rozdiel! Prečo nenástojí na svojom ako tu?“

„Nemá ho kto naháňať,“ smeje sa Jure. „Tu sa bojí hospodarice…“

„Aká to prevrátenosť!“ rozhorlila sa ona. „Mňa sa bojí a boha sa nebojí! Lebo kto zapúšťa svoju zem, ten hreší proti bohu. Keby ju on neobrábal, našiel by sa druhý, ktorý by ju obrobil svedomite. Takto nemá zo zeme osohu ani on, ani druhý. Potom nech mi ešte dakto povie, že na nášho težaka netreba palica!“

„Svätá pravda, hospodarica! My sme nedbanliví…“

„Pozri, Jure, nešťastného Huhora!“7 zvolala, vojdúc na druhý diel, kde je vňať šťúpla, prútie tenké, strapce zarazené. Znaky to napospol perenospóry, ktorá ničí všetko, čo jej podbehne. Jure očakáva s hrôzou, čo to teraz už bude. „Ani nepolieval ten človek, pozri — a dala som mu modrý kameň! Od jari nenakukol ten bibas svoju zem! Tráva prehučala všetko. A ešte mi kto povie, že sme vraj pred bohom jednakí! Zaslúžil by, naničhodník, aby ho zaraz vyhnala. Nech nehyzdí vinicu!“

„Bolo by najlepšie!“ prisviedča Jure. „Ale zas,“ osmelil sa nadhodiť, hoc i okúňave, „desatoro detí!“

„Úbohé deti!“ povzdychla a hnev, ktorý jej zafarbil líca, razom opadol. „Aký si vezmú príklad! A čo bude z nich, keď je otec taký!“

Jure len pokyvuje hlavou a nevie pochopiť, čo sa to s ňou robí. Miesto hnevu, vyznieva z jej slov a vyráža sa na tvári akýsi zármutok. Ba vidno, že má istý súcit s hriechom a slabosťou ľudí.

„Veru sme ešte ďaleko, ďaleko,“ rozumuje pani, keď už vysadla na Galešu a poberá sa napred. „Težaka ešte treba učiť, ako má kopať, polievať — treba ho viesť k dobrému, tisnúť neraz i nasilu. Koľká zem leží mŕtva, alebo hocako obrobená! Težak letí do Ameriky hľadať zlaté zrnká a tu necháva kusy zlata v zemi!“

,Čo len môže byť tejto stvore!‘ láme si hlavu Jure. ,Nekričí, nenadáva — iba čo je akosi smutná… Čo jej môže byť, môj bože? A sedí po hrdlo v masti a mohla by byť veselá. Keď už na boháčov ide nevoľa — ako neprikvačí teba, úbohého červíka? Veru, veru, nehodno žiť na tomto svete — niet nikoho, aby bol celkom spokojný…‘

Keď vyšli na kopec, pani sa ešte raz rozhliadla po Buničkých prodolcoch. Oko sa jej s úľubou pasie po ohromnej vinici, ktorá je vcelku veľkolepá. Odletel i nemilý dojem z Huhorovej nedbalosti. Statkárka ráta v duchu, koľko hektolitrov vyjde z tohto kusa zeme; koľký groš sa rozleje medzi svetom; koľko hladu sa ukojí; koľko nahoty priodeje… A to všetko jej majetok, jej pilnosť, jej zásluha! Hrdosťou sa jej dvíhajú prsia a s povďačnosťou si myslí! ,Predsa len pekná vec byť statkárom! Cez tvoje ruky rozlieva sa bohatstvo a šťastie medzi svet. Boh si vybral teba, aby tvojou rukou sypal hladným deťom svoje štedré dary…‘

Tu odrazu slzy sa jej tisnú do očí. Zišlo jej na um, že sa ide vzdať tej vznešenej úlohy, sama, dobrovoľne… ,Nič to,‘ potešuje sa zase, ,za tebou prídu druhí, za nimi ich potomci. Zem neostane nikdy holá…‘

„A koľko to ty rokov slúžiš, Jure, u nás?“ pýta sa ho ona znezrady.

„Dva roky som bol slobodný, hospodarica, a čo som sa oženil, bude po Všechsvätých šestnásť.“

„Míňajú sa tie roky, Jure, míňajú,“ doložila i ona s povzdychom.

„Veru — vtedy som bol mladý. I otec žil, chudák. Bol som ostatný raz s ním, keď som šiel pod asentírku. Odkedy umrel, ja som už ani nebol v Zagorí. Bohvie, či tam ešte kedy budem!“

„A žiada sa ti, Jure?“ pýta sa pani so záujmom.

„Eh, hospodarica — zíde na um ono, neraz. Ale zase čo — nemáš tam ničoho a moja Ursa8 by nešla. Že vraj čo si počne medzi Vlachmi… Keby aspoň bolo detí: ale takto, verte mi, starosť neveselá. Peň odpoly bútľavý, bez výhonka…“

A Jure si vzdychol od srdca, dotknúc sa tejto boľavej rany, ktorá už nikdy nezacelie. Jemu sa zdá, že je zbytočný na svete, že žije bez cieľa a bez osohu, nemajúc detí.

„Neraz, môj Jure, zas nevieš sám, čo je horšie: s deťmi a či bez nich…“ riekla pani a vzdychlo sa i jej od srdca.

Keby nebola mala syna, bola by dnes sama, to je pravda — ale nebolo by zármutku, starostí a odriekania… Žila by sama sebe, snáď by žila ľudu a bohu a bola by spokojná. Koľko starých dievok žije bohumile, navštevujúc chrám, sediac u nôh Spasiteľových, a cítia sa šťastné.

„Nuž ja už teraz neviem, čo to s nami bude,“ žaluje sa Jure svojej panej. „Keby Ursa chcela do Zagoria, mohli by sme i krčmu držať. Našlo by sa čosi i toho groša. Ale ona že či vraj má obsluhovať Vlachov na staré dni… Nuž rob čo chceš, človeče!“

„Neboj sa, ani tu nezahynieš,“ potešuje ho pani, „a tam ktovie, ako by bolo…“ A zas upadla do akýchsi smutných myšlienok, až sa naostatok pýta sluhu: „Nuž a teraz, keď si toľké roky u nás, ty budeš vedieť najlepšie, ako ideme: či vzrastáme a či upadujeme…“

Jure pozerá na ňu v udivení, otvárajúc oči.

„Áno,“ pokyvuje naň ona, nemohúc sa zdržať úsmevu, „či sme čo zgazdovali a či pregazdovali.“

„Ach, čo to hovoríte, hospodarica! A čo sme mali pregazdovať? Zemí sme nepredali, dom sme nezaložili, dlhov nenasekali. A vy ešte, že pregazdovali!… Oca, i Sina, i Duha svetoga.9 Amen!“ prežehnáva sa Jure od divu.

„To treba na druhý spôsob rátať, môj Jure. Ja by chcela vedieť: či by nebol kto druhý viacej zvýšil tam, do čoho sme my sadli. Lebo, Jure, keď si nezarobil, kde bolo zarobiť — to ti znamená toľko, ako keby si bol pregazdoval, alebo rozmrhal… Tam ti je príklad diel Huhorov. Huhor na ňom zmárnil dvadsať hektolitrov svojich a naše štyri, keď vezmeš do povahy diel Mikulov. Tak sa robia komputy, môj Jure!“

„Hm, to vám je už druhá pesnička! Môj rozum nemôže zapásať tak naokolo. Pop alebo fratar10 rozložili by vám tieto veci pekne od stvorenia sveta, ani na dlani. Ale ja — kdeže by ja!“

Pani sa usmiala zas tým svojím úsmevom zádumčivým.

„Úbohý Jure — čo ťa ja trápim dnes!“

„A načože sme, preboha!“ zvolal Jure bodro, akosi rozveselený, ani čoby boli padli putá, ktoré mu celú bytosť držali okovanú. Oči sa mu zaiskrili istou hrdosťou, že pani, táto bytosť, ktorá stojí nad ním tak nesmierne vysoko, sklonila sa k nemu a sťaby u neho hľadala rady a pomoci v akýchsi tajných úzkostiach. „Odpovedať, čo vieme — na to sme! A keby bolo treba, i skočiť do ohňa alebo do vody, na to sme my sluhovia!“ Až sa zadychčal zvláštnym pohnutím, ktoré mu tak dobre padlo… Koľko tu rokov slúži, nikdy sa s ním takto nepozhovárala! V ňom sa prebudila horlivosť, neobmedzená oddanosť. S pôžitkom by podstúpil za ňu čo akú muku…

Ona vycítila z jeho reči to hnutie, pozrela naň skoro nežne, sťa dieťa. Veď on skutočne v svojej ťarbavosti, prostote je ozajstné dieťa. I v citoch ešte nevyzliekol detské háby — ani ich už nevyzlečie.

„Ja len to viem, hospodarica,“ pokračuje Jure s tým istým oduševnením, „kým vy budete gazdovať, všetko bude dobre, všetkého bude hojnosť. Dostane sa robotníkovi zárobku, žobrákovi almužna, popovi, čo je popovo, a kostolu, čo patrí kostolu. I težak bude sa mať ku komu uchýliť, keď ho pritisne núdza. A predsa neprídete na dno nikdy — prácu vašu požehnáva boh, lebo sa mu modlí chudoba za vás…“

Oči sa jej zastreli vlahou. Cez ňu jagá sa celý kraj v tisícich farbách. I bralá neďalekých Gradín ihrajú pred ňou sťa v briliantoch. Celý kraj prijal nový, nevídaný výzor, poliaty kúzlom jej vnútorného pohnutia…

„Ako sa odtrhnúť?“ spytuje sa sama seba a cíti, že už pri myšlienke akoby sa jej srdce malo vytrhnúť z hrude. Všetko prirástlo k nemu tuho a tesno: i pole, i práca, nadovšetko však opustené težactvo, ktorého osud a blahobyt spočíva v jej rukách, i tá holá chudoba, ktorá denne klope na jej dvere…

Zveriť to všetko druhým rukám, mladým, neskúseným? Kým ona vládze, kým užíva zdravie a silu? Težaka že treba vodiť, naúčať: a jej syna vari netreba? Kto mu bude určovať smer, ak sa ona od neho utiahne, opustí ho, vydá napospas každej náhode, každému pokušeniu? A ak on poblúdi, padne: koľkí padnú a zahynú s ním! Nie, nemožno sa odtrhnúť — bol by hriech, ťažký hriech proti vlastnej krvi, proti najsvätejším záujmom.

Čo teda robiť, kam sa vrhnúť, čo si počať?

Hľa, borba počína sa znova, prudká, ukrutná, mučivá. A jej sa zdalo, že tej noci všetko rozhodla, účty vonkoncom zatvorila! Nie — vidí jasne, určite v tento okamih — odtrhnúť sa nemôže, nesmie, ak nechce zahubiť syna i seba… Čokoľvek druhého urobiť — stisnúť srdce, zaprieť seba, zatajiť predsudky a názory, obetovať city, zabudnúť plány a sladké osnovy; všetko druhé urobiť: len sa neodtrhnúť, nikdy sa neodtrhnúť…

A potom, či je už všetko stratené? Či už niet ani znaku nádeje, najmenšieho výhľadu? On teraz takto myslí: ktovie, či nepremení úmysel, ktovie, či sám nenahliadne, či sa sám nenakriatne? Čas môže premeniť všetko, i najtuhšie úmysly, vyvrátiť najpevnejšie rozhodnutia… Snáď sa vzdá dobrovoľne — snáď si lepšie rozmyslí…

Srdce jej zabúchalo nádejou, celá bytosť ožila, rozohriala sa papršlekom oživenej nádeje. Ah, či by to bolo krásne! Ako jednoducho, ľahko rozlúštilo by sa toto zauzlenie!

Len či sa to dá predpokladať! Keby nebol rozvážil, či by bol pred ňu predstúpil? Nie — nemožno rátať na to — nenie to vrtoch, ani okamžitý nápad. Celá bytosť mu horí horí, posvätným ohňom, ktorý už nikdy, nikdy nevyhasne…

Nedalo by sa vytrvať pri ňom, keby si vzal Katicu?

Nie — nemožno sa tak zaprieť, nemožno zdrviť srdce a jeho city. Musela by vybúšiť zášť i nenávisť prv alebo pozdejšie. Takého odriekania nenie ona schopná, nikdy! A menovite ak nebude s ňou šťastný, ak sa v nej sklame; nemohla by s ňou vydržať pod jednou strechou. Vybúšili by búrky, ktoré by otriasli dom Dubčićov až do základov.

Došli i pod Bili kamik a v panej zúri ešte vždy ukrutný boj, na život, na smrť. Nieto tu vyjednávania, ani jednačky: tu je krutý zápas medzi celou minulosťou a budúcnosťou — víťazstvo alebo smrť…

„Tu iba boh môže rozhodnúť — on môže pomôcť,“ vzdychá ona pokorne. „Nech rozsúdi on — ja sa spúšťam naňho…“

Odľahlo jej nesmierne; čo bolo stiahnuté, popustilo; ona dýše slobodnejšie. Cíti i ona úľavu v povedomí, že je pod záštitou moci vyššej, múdrosti nevyčerpateľnej.

Slnce už tuho pripeká. Nad holými miestami neďalekých Gradín vzduch sa chveje rozpáleným slncom. Od takých miest sála horúčava ani z rozpálenej pece. Na viniciach ešte je chládok, oko s rozkošou spočíva na bujnej zeleni. I tu je vinica na težakoch, ale obrobená bezúhonne.

„Bili kamik sa osvedčil!“ pochvaľuje šora Anzula. „I vlani bol na ňom dobrý dôchodok.“

„Veď má i polohu!“ ozval sa Jure. „Ani choroba nemá k nemu prístupu.“

V jednom diele zastihla pani težaka, ako pleje, prečíšťa. Zadivila sa mu ako bielej vrane: pred oberačkou, a on ešte prple v zemi. Vyjasnilo sa jej oko, tvárou sa jej rozlial milý úsmev. Težak, vidiac paniu, ide proti nej, rozhrádza priechod, aby mohla prejsť.

„Dobro došli, gospodarica!“ pozdravuje ju s čiapkou v ruke, s radosťou na tvári. „Veru som sa nenazdal, že ma dnes postretá také šťastie, vidieť tu našu gospodaricu. A teraz je ozaj krása, pôžitok, takto ránom, kým nepripečie slnce…“

„A ty sa trápiš, Andre — i teraz, keď druhí odpočívajú,“ diví sa ona.

„Ono sa hovorí, že vinicu neslobodno teraz už týkať,“ rozpráva on s čiapkou v ruke. „Ale ja zas myslím, že vinica musí byť ustavične pod očima svojho pána — ako žena, neprirovnávajúc, pod očima svojho muža… Ak nič iného, aspoň sa vypleje tráva: a tráva uberá vínu slnca a pôvod je vlahy i každej choroby. I vinica sa raduje, keď ju odkryješ slncu…“

„A ako sa máš?“

„Teraz dobre, bohu chvála i vám… Ja sa môžem len chváliť, i keby horšie bolo. Nikdy som sa nenazdal,že bude ešte kedy takto.“

Andrija ustavične s čiapočkou v ruke stojí úctive pred svojou paňou. No v oku sa mu zračí neobmedzená láska i dôvera, asi tak, ako keď dieťa pozerá na svoju matku. Koľko ju koľvek ráz vidí, zakaždým ju postretá s tým istým pohľadom, pred ktorým ona, ako v rozpakoch, musí sklopiť oko.

Nie mnoho rokov, čo sa Andrija vrátil z Ameriky, ale tak, že nedoniesol ničoho. Dlhy mu dávno pohltili dom i pole a žena vegetovala so šestoro deťmi. Po príchode mužovom ochorela na smrť a ledva-ledva sa vytiahla po piatich mesiacoch. Andrija už nevedel, čo si má počať: bol horší od žobráka. Žobrák aspoň môže ísť žobrať, ale on, mladý, zdravý žobrať sa hanbil a na zárobky ísť nemohol od chorej ženy. Bývali v domčeku odpoly zrúcanom, do ktorého dul vietor a lial sa dážď. Nuž prichodilo im vonkoncom zahynúť.

V tom súžení šora Anzula zakročila svojím energickým spôsobom. Vyhrešila dokonale muža pre ľahkomyseľnosť a tuláctvo — poslala mu k žene doktora, chorú ženu i s celou perepúťou dala preniesť do svojho domca a začalo sa riadne posielanie prošeka, polievky a mlieka. Naostatok prijala dobrodruha medzi svojich težakov, dala mu zeme i čosi podpory, kým počali zeme donášať úrodu. Dnes Andrija je zabezpečený, ako ktorýkoľvek težak: dlhy povyplácal a žije bezstarostne. Nie div, že keď vidí svoju paniu, hľadí na ňu okom plným povďačnosti.

Pani vošla na jeho diel, obrobený vzorne, obsypaný úrodou. Jej oko s pôžitkom sa pasie na hlavách, prikrytých strapcami, zdravými, mohutnými, na ktoré teraz slniečko pripeká. Mile účinkuje i to, že nieto medzi radmi ani byľky trávy.

„Budeš mať veselú oberačku, Andre,“ pochvaľuje pani. „Ale i zasluhuješ: pričinil si sa statočne ako pravý težak.“

„Oh — ľahko tu byť težakom!“ zvolal Andrija s úsmevom. „Táto zem by, ja myslím, rodila, i keby nepreložil krížom slamy…“

„To už vari nie!“ smeje sa pani. „Bez práce nieto koláčov! Ani ti neradím, aby si sa spoľahol na zem: práca rúk sa vyhľadáva.“

„I druhí pracujú a nemajú zisku. Vyhľadáva sa božie požehnanie: a to spočinulo na zemi, i na všetkom, čo vy máte a čo podnikáte. Ja by sa podobral byť u vás težakom i na holom kameni: i ten by musel pojaviť…“

„No, no — ty, Andre, hudieš ustavične tú jednu…“

„A budem ju húsť, kýmkoľvek bude vo mne dúška. Lebo ja viem najlepšie, keby nie vás, mňa by tu nebolo, ani nikoho z mojich.“ Hlas sa mu zatriasol a na oči mu naskočili slzy.

Pani sa odvrátila a bez slova, tiež dojatá hlboko, vysadla na Galešu.

Andrija jej popráva strmene pod nohami a keď Galeša pohol, zavolal za paňou:

„Teda ostali sme na tom, hospodarica: budeme sa bohu modliť za vás…“

„Nuž ďakujem ti, Andre, modlitba nenie zbytočná, a keď ide od srdca, prebíja nebesá…“

A v srdci sa jej zas rozlialo blahé teplo — zora nádeje sa v ňom zažala a rozohnala chmáry, pochybnosti… Čo — veď ani dnešný zármutok nepotrvá naveky! Potrvá do času, potrápi všetkých, každého po troche, a naostatok zas bude všetko dobre. Cesty božie sú divné, záhadné, nevystižné: kto by mohol určiť dnes ich smer a cieľ? „Neslobodno sa odtrhnúť, neslobodno sa vzdať — vydržať načim, pevne, odhodlane a úfať sa… Hlavné je vydržať a nezúfať, a ak nadíde kríž, prijať i kríž a trpezlive ho znášať…“

Či sa Andre nazdal, že on bude ešte kedy težakom ako druhí težaci; ba majetným, slobodným težakom? Boh ho vytrhol zo záhuby, zúfalstva — jej rukami ho pozdvihol, potešil… ,Nie, nevzdám sa,‘ umienila si už pevne, s novou nádejou v duši, ,vytrvám a čo by sa čo robilo; ak sa bude vyhľadávať, donesiem i obeť… Nie, moja úloha nenie vyplnená: ja musím vytrvať, napraviť moju krv na pravú cestu. A čo bude pomiešaná i s težackou — tá krv je len predsa moja… A prečo nedoniesť i obeť, ak treba? A či sa musí všetko diať dľa našich chúťok?‘

Tak sa kochá v svojom novom hnutí, cele protivnom, než nočné zimničné premietanie, zúrenie. Galeša vkeroval do hory česmínovej a poberá sa chodníkom svojím voľným krokom. I jemu padne dobre aspoň na chvíľku utiecť sa do chládku. Pani ani nevie, kde sa nachodí. Ona sa iba kochá v nových úmysloch, dobrých, šľachetných predsavzatiach. V hrudi sa jej zobudila akási nežnosť, akoby ona bola matkou nielen svojho syna, ale i všetkých, čo s očakávaním obracajú k nej oči, vystierajú k nej prázdne ruky. A ten pocit ju blaží, lebo je v ňom mnoho sladkého, bárs i trochu bôľneho, lebo vyžaduje obetí…

,A ktovie, aká je konečne tá Preturuša?‘ pýta sa sama seba odhodlane a bez zimničného rozochvenia. ,Rodičia sú statoční. Musí byť pri nej čosi, keď mu padla do oka: či je to len nádoba pekná a či je v nej nápoj zdravý — kto to konečne môže vedieť? To budúcnosť ukáže… Veď konečne ani o Dorinke nevieme nič bližšieho: čo je v nej. Kto by to mohol dnes vystihnúť? Prečo by nemohla byť i Preturuša pravou, statočnou ženou? Vari že je z rodu sedliackeho? Veď i môj Niko je pôvodu vlastne sedliackeho! A ak je nehodná, pokazená: Prečo by sa mu nemohli otvoriť oči? Nebude azda ustavične len blčať plameň slepej náruživosti: nadídu azda i okamihy triezvej rozvahy, keď prehliadne a začne skúmať, pozorovať, porovnávať… Prečo by sa nemohlo dostaviť i vytrezvenie, ak sa v nej sklame a nenájde pri nej to, čo hľadal?‘

Takto rozjímajúc, došli horou odrazu k jednému bodu, skadiaľ sa otvára zvláštne divadlo: chodník sa spúšťa strmo nadol, kamsi do priepasti, na dne ktorej sa modreje more a odkiaľ povieva chladivý vetrík.

Galeša sa spúšťa pomaly chodníkom; drží sa tuho, aby sa nepokĺzol. Onedlho vyšli z hory. Pred nimi sa rozprestiera stráň, pokrytá kermi ohromnej šalvije, ktorá dýcha na nich tuhou svojou vôňou; kde-tu sa rozložil zase mohutný ker rozmarínu, zeleného, bujného, omamujúcej vône. Inde zas sa rozložili ohromné, šťavnaté listy kaktusu, spomedzi ktorých vystrelil mocný stvol, na ktorom by sa mal ukázať kvet.

Slnce pečie v tejto stráni, obrátenej k juhu, ani dakde v Arábii.

Chodník medzitým vedie kosmo, dolu stráňou, v okľukách a serpentínach, vnorí sa na chvíľku do nízkeho krovia česmíny, až príde do úboče omnoho úložitejšej. V nej je založená vinica, perla všetkých viníc, kde sa rodia nejjemnejšej sorty vína. Stadiaľto pochodí chýrečný prošek našej Anzuly, ktorý ona prešuje z hrozna dobre presušeného.

No väčšmi než vinica, priťahuje i ju more, ktoré člapoce tamdolu, pohrávajúc sa s drobným pieskom na brehu — more, čo sa šíri kanálom k susednému ostrovu. I jeho kopec a vrchy kúpajú sa v slnečnej záplave, posiate vinicami i bielymi dedinami. Z druhej strany zas stelie sa k Prímoriu, ktorého šedá Planina čnie smelo do modrej oblohy.

Vinica táto je rozsiahla, zaujíma celú úboč. Sprvu sa prestierala len dolu na úložitých miestach okolo mora. Tu bola sadená pred viac než sto rokmi. Vekovité, hrčnaté hlavy držia sa podnes, posadené sem a tam bez plánu. Ich životná sila sa nevyčerpala, vzdor dlhým rokom, lež každú jar prebíja zo starých hláv novou silou, novými výhonkami. Kapetan Luka rozšíril vinicu smerom dohora. Táto čiastka vysadená je moderne, dľa plánu. Hlavy sú posadené v radoch, ani vojsko; tu sa nachodia i prístavy a múriky, aby zem neodnášala voda, keď sa leje odhora, dolu stráňou. Vyzerá táto mladá vinica sťa dáke schody, po ktorých obrovia schádzajú z hory do mora…

Kapetan Luka vystavil i domec tam pod česmínami. Stavaný je bez štýlu, ale solídne, z kresaných kvádrov. Zariadil si v ňom izbu, jednoduchú síce, ale s pohodlnou posteľou. Ostatok je kuchyňa a spolu rozsiahla izba, kde sa môžu uchýliť robotníci, keď ich zastihne dážď. Z bieleho dachu zvádzajú rine a žľaby kamenné vodu do cisterny, ktorá je hneď pri dome, vsadená v samom bralisku.

Pani sadla pred domec na kameň. Jure postavil pred ňu druhý kameň a položil naň torbicu i miešok. I Galeša sa priblížil a krotko zarehtal, pýtajúc pitie. No Jure už ťahá vodu z hlbokej cisterny. Naplnil najprv fľašu a ostatok z vedra leje do kamenice.

Pani dala Juremu bochnicu a kaval syra. Vína mu naliala plný krčiažok: nech sa napije neriedeného. Ani ona sa nedá núkať. Domáci chlieb a syr chutia jej ani neviem aká lahôdka. Víno pije s hrdosťou človeka, ktorý pije zo svojho.

Po stolovaní spustili sa v dolinu. Kde-tu utrhne medzi chôdzou zrelé zrno, ktoré je už cele naliate. V tejto polohe dozrieva hrozno desať dní prvej, než tam po vŕškoch.

Breh morský vyložený je pieskom, bielym, čistým, drobným, sťaby ho bol navyberal. Piesok je i na dne mora a tiahne sa ďaleko do mora. More ho vymýva, prevracia, mieša. Chôdza po ňom lahodí nohám, sťa chôdza po koberci, alebo lúke. Vlnky dobehujú na samý kraj, jedna za druhou, akoby opreteky. Podajedna akoby z roztopaše prešinie sa ponad druhé a ofrskne ti nohy. More je čisté, priehľadné, sťa tatranské jazero — rozoznáš mu na dne každý kamenček, každé zrnko.

Sadla na kameň a zadívala sa na more. Nevidí na ňom nič nového a predsa sa jej nezunuje naň hľadieť. Úpek slnca je miernený vetríkom, ktorý už začal poťahovať od mora a popoludní začne fúkať po chlapsky. Všade tíšina, ani v chráme. Iba čo svrčky vyhúdajú neúnavne, ako to len ony vedia, a čo medzi kamením šmykne jašterica a šibne zaraz pod kameň. Kde-tu podletí galeb, blysne bielym krídlom vo vzduchu a padá zas na hladinu, akoby unavený…

I ona cíti potrebu zahĺbiť sa do tichého toku prírody, oddýchnuť z času na čas na jej materinskom lone… Útrapy života, zápasy a trampoty, neresť a bieda, hnev a závisť, nezdary a sklamania — to všetko tu mizne, hynie, tratí sa. Všetko to padá kamsi do priepadliska ľudských nerestí — ty len cítiš, že si nepatrné zrnko, ako to zrnko piesku, nepatrný okamžitý zjav, ako tá vlnka mora, v tomto veľkolepom divadle, ktoré pristrojila matka príroda. Tu ťa všetko púta, všetko zaujíma jednako. I mohutné vlnobitie a hrozný rachot hromu, ako i pohrávanie mora s pieskom alebo rybka, čo sa vyhodí do vzduchu, šibnúc chvostom o hladinu. V prírode je ozajstná rovnosť, jednakosť…

,A prečo by nemohol byť i s ňou šťastný?‘ No zobzerala sa, akoby v strachu, že vetrík pochytí túto myšlienku, ktorá sa tu v samote vyšinula na povrch duše, sťa tam tá rybka, zablysnúc striebristými šupinami — že ju pochytí, zanesie ta do mesta, roztrasie po dvoroch, domoch… ,Prečo nie?‘ posmeľuje sa znovu, osmeliac sa lepšie. ,Mladá je, mohla by sa i prispôsobiť našim obyčajam a mravom. Láska vraj stvára divy. Ach, láska, láska — veľká, všemohúca… Ona naučila druhé zabudnúť na skvost, prepych a lesk: prečo by ju nenaučila prispôsobiť sa pohodliu a hojnosti?“

,A načo sa probovať odtrhnúť, keď sa odtrhnúť nemožno? Korene sú hlboko — srdce by sa vytrhlo s nimi… Neslobodno sa odtrhnúť, treba sa zmestiť, žičiť jeden druhému vzduchu a miesta…‘

A duša sa jej rozširuje, vznáša sa slobodnejšie v čistom étere, kde sú výhľady široké, čisté, zreteľné… Dýše svojským životom novú rozkoš, novú radosť — vyšvihla sa nad trampoty a malichernosti, rozlúštila záhady, prekonala ťažkosti…

Jureho našla pri domci, ako dovaľkal starú česmínu tam zhora a obkliesnil suché konáre. Keď sa rozkála, bude Vlachom na palivo. Beztoho spotrebujú silu drva tí jeho Vlasi, sediac a vyvaľujúc sa celú noc okolo vatry, dudajúc svoje monotónne piesne na smutných gusliach,11 rozprávajúc divotvorné veci…

Vysadla na Galešu a poberá sa hore stráňou ta, odkiaľ prišla. Ako je jej teraz inakšie! Nie rozochvenie, zúfalstvo — ale mier, tichá radosť svieti jej na tvári. Pri ostatnej zákrute obzrela sa ešte raz na tento kraj, kúpajúci sa v horúcom, poludňajšom slnci, a ten pohľad opakuje jej ešte raz:

,Nie — nemožno sa odtrhnúť — tebe niet už druhého života! Nech sa plní vôľa božia a nie tvoja…‘

1   2   3   4   5   6   7   8   9   ...   20


Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©atelim.com 2016
rəhbərliyinə müraciət