Martin Kukučín: Dom v stráni Martin Kukučín Dom v stráni

V nasledujúci deň porozkladali šiatre; truhly, koše a noše doredikali zase do Dolčín, naložili na lode a odplávali, každý svojou stranou.

Pred večerom naše mesto malo už zas svoj obyčajný, melancholický výzor.

Hostia sa tiež držali porekadla: ryba a hosť na tretí deň smrdí. Omnoho včaššie než kupci, podajedni ešte v noci, odjachali pri mesiaci a chládku do svojich dedín. Napokon v horúčave je všade dobre, ale doma najlepšie; nemusíš byť aspoň vyšnurovaný, ako by si musel byť, keby si ostal v cudzom dome.

Matija a Katica majú ešte deň prázdnin: zajtra večer musia byť zase v meste. Preto zajtra ráno aby sa vybrali do Konice, kde má prísť parník. Mate a Ivan hneď do dňa odišli do hory, hotoviť drva na zimu a na pálenie rakije. Ženy ostali samy doma.

„Odpočiňte si, cipky moje,“ prihovára sa im mater. „Nemajte starosti a behania, aspoň keď ste doma. Alebo si výjdite dakde, nech sa vám chvíľa minie. A ty, sirota moja,“ obrátila sa ku Katici, ktorá je akosi zamyslená, „ty si necnej, čo ti navravel. Pohovorí sa všeličo, škoda by si bolo pripúšťať každú pletku k srdcu. Chlapi sú čudní — i ja musím neraz jedným uchom dnu a druhým von… A robiť hneď toľké divy, že sme težaci! Akoby bol težak už najpodlejšie stvorenie na svete. A neraz má viac v truhle, ako podajeden tenký pán. A majster, remeselník — čo je ten? Ak nemá roboty, hotový žobrák: čo na nôž, to za groš…“

Katica pohodila vzdorovite hlavou a oko jej zaiskrilo. Akoby to ona nevedela lepšie od matere! Akoby nevedela, že Preturuša sa nezľakne tak ľahko ani jednej v meste. Dajsimibože! Dve-tri sú panského rodu, to uznáva i ona — a ostatné?

„A čo je svetská sláva, dievka moja?“ rozumuje stará Jera, natešená, že ju nemá kto zahriakovať a podrážať jej nohy. „Na poli tráva. Zaduje vetrík a roznesie ju a oheň spáli. Tak i sláva rastie a zas padá… I moja stará mať bola Dundička: a vydala sa za težaka. Všetko sa divilo, čo robí — nie blázon, dievka z takej famílie a za težaka! A ona nič, lebo ju ťahala vôľa. Tie veci riadi vôľa božia a spravuje. My sa darmo pechoríme, lebo nevieme, čo sa stane s nami o hodinu: nie to že by sme my mohli rozhodovať, čo bude do roka alebo o desať rokov. A ktovie, čo boh ustanovil, čo bude s nami?“

Už len chybovalo, aby doložila: ktovie, či i ty, kuriatko moje, nebudeš ešte paňou, a ktovie, či i nie najprvšou v našom meste? No nedoložila, ale vzdor tomu s pýchou pozerá na svoju dievku, kochá sa v jej hrdom držaní, ktorému by sa mohla od nej učiť hocktorá slečinka z mesta.

„A pred bohom sme všetci jednakí, i nízki i vysokí,“ skončila svoje rozjímanie. „My môžeme robiť rozdiely, môžeme sa povyšovať a boh môže všetko vyrovnať. Prach sme a v prach sa obrátime, vraví i Písmo.“

Jere lahodí toto mudrovanie, lebo ženie vodu na jej mlyn. Katica ho vpíja do duše a do srdca, ako vysušená zem rosu nebeskú. Pod ňou sa zas zotavilo kvietie nádejí, pekných snov, na ktoré Mate dýchol mrazivými svojimi názormi. „Áno — prečo by nie — stáva sa všeličo,“ šepká Katici kýsi hlas. „Kto sa zrodil k plazeniu po zemi, nech sa plazí. Ja chcem podletieť, kde je slnce, kde sú šíre polia a háje…“

Po obede sa vybrala sama-samučičká do Dolčín.

„Navštívim sesternicu Anticu,“¹ vyhovára sa materi, „aspoň mi svitne v hlave.“

„Choď, dievka moja, choď a zabav sa dobre…“

„Pekná zábava!“ pohodila Katica vzdorovite hlavou.

Ide dolu len tak, sama nevie, čo ju tadolu ťahá. Vie iba to, že na jednom mieste byť jej nemožno; že potrebuje pohyb, vyrazenie, zabudnutie.

Slnce pečie tuho, báda do očí — povetrie sa trasie nad sivým vyciveným poľom, nad olivami, ktoré skláňajú dumno svoje šedivé konáre. Clivo jej je, smutno akosi; cíti sa akoby stratená v tejto pustatine, kde nevidíš ani vtáčka, ani letáčka. Iba čo cvrčky vyhúdajú svoju večnú pieseň, neúnavne a vytrvale, narážajúc jeden druhému. Zato keď vystúpila na návršie, vydýchla uľahčením. Pred ňou sa otvára výhľad na more, ktorého modrá hladina sa sčerila pod sviežim odpoludňajším meštrálom. Susedný ostrov sprava zelenie sa ani smaragd, a kde tu spomedzi zelene vykukujú biele body, tu osihotene, tam zas vo väčších-menších skupinách: biele domce a dediny našich susedov — ostrovanov. Prímorská planina oproti čnie odhodlane do modrého vzduchu, jej nekonečné šedé boky vypekajú sa na slnci, ktoré sa odráža, ako urazené, od brál a skalísk, že nemôže na nich vylúdiť ani iskry života. Temer pod nohami rozkladajú sa Dolčine, na strmom briežku, v malebnom oblúku: dom nad domom, sťa na polici, každý s dvoríkom, obohnatým múrmi. V dvoroch a záhradách zelenejú sa háje mandľovníkov a figových stromov. Zo strany morskej naše Dolčine vyzerajú omnoho impozantnejšie: nevidí sa stadiaľ, ako odtiaľto, do dvoríkov a temer i do samých chalúp; vyčnieva dach nad dachom, akoby hľadel jeden druhého prevýšiť.

Keď sa spustila do dediny naša Katica, našla tento náš malý Hamburg pohrúžený v odpoludňajšom spánku. Na bielych domoch i chalupách okenice sú pritvorené, šalogátre spustené. V prístave sa hojdá asi tucet domácich trabakulov a bárok, tiež akoby sa im nechcelo ta von, akoby sa im žiadalo vydýchnuť v bezpečnom prístave. Nábrežie a dlhý most, vymurovaný zo solídnych kvádrov, sú pusté. Iba tam od predhoria Sv. Roka ozýva sa vresk a výskot detí, ktoré sa kúpu i teraz alebo sa váľajú po horúcom drobnom piesku na brehu. Trabakuly sú pokryté plachtami a spod týchto šiatrov ozýva sa napospol chrápanie ustatých mornárov a pánov.

Poberá sa po nábreží svojím chytrým, trhavým krokom, prižmurujúc oči pod bielou šatkou, ktorú si uviazala okolo hlavy. Na druhom konci nábrežia je dom Nika Rogača, Anticinho muža. I tam sú spustené biele šalogátre, ako na všetkých domoch tu na nábreží. Temer banuje, že sa vybrala sem. Konečne, čo tu nájde? Pán Niko jej je skoro celkom cudzí a Antica, tá veru má dosť druhého trápenia. Okúňa sa i vojsť do domu, kde vie, že nebude vítaná… No a zase sa vrátiť nič po nič, tiež by sa nesvedčilo. Antica by sa dozvedela, že bola tu a nevstúpila do domu — bol by hotový škandál a paša zlomyseľným susedám.

Z myšlienok ju vytrhlo čosi, čo sa hýbe hladinou morskou rovno proti nej. Žltá bárka s čiernym nápisom na prove:² „Leptir“,³ na sťažni plieska a ovieva sa biela trojhranná plachta, pod ktorou Leptir letí sťa ozajstný motýľ po modrej hladine. Na kormidle sedí človek v bielych šatách, pod širokým slamenným klobúkom, spod ktorého sa iskria ohnivé, čierne oči, pozerajúc na ňu. Bola by vykríkla od divu, keby sa jej nebol zatajil dych. Takto zastala i ona chvíľku, hľadí na bárku a človeka na kormidle s údivom a v nedorozumení, nevediac si vysvetliť, kde je to vlastne, čo sa to s ňou deje. A na tvár, oživenú chôdzou, naskočila rumeň, ktorá hreje, páli… Zdá sa jej, že je toto vlastne sen, ktorý jej zaujal zmysly, horúčavou rozbúrené.

„Katica, zdravo!“⁴ pozdravil ju človek z bárky. „Čo ty tu robíš, preboha?“

„Po práci, šor Niko. Idem k Antici.“

„Aha — sesternica, či čo ti je pani Antica,“ zvolal on. „A večerom po chládku zas domov, to sa rozumie.“

„Hm — neviem sama,“ odpovedá ona a v oku, iskriacom od radosti, ukázal sa výraz skúmavý. ,Čo chce?‘ pýta sa sama seba, i zaraz sa jej rozliala radosť, uveličenie po tvári. Vidno, že ona tuší veľmi dobre, čo vlastne chce ten pán z bárky. Môže to vidieť i slepý, kto mu pozrie do tváre, rozjarenej a usmievavej, kto vidí jeho pohľad, ktorý zabudol na nej.

„A čo vy tu robíte, šor Niko? A po plese? Čo nespíte?“ diví sa ona.

„Ja? Ja som netancoval, keď si ty odišla. Raz sa dozvieš, prečo: ak budeš chcieť totiž so mnou hovoriť,“ dodal tichšie a pozrel na ňu, že sa zapálila a sklopila oči. „A vieš, nad čím som si lámal hlavu, práve keď som ťa zočil?“

Ona pohla plecom v rozpakoch.

„A čo ja môžem vedieť?“

„Nad tým, ako by sa mohol s tebou zísť. Mám ti čosi povedať: niečo — no veď uvidíš.“

„Mne!“ zadivila sa. „A čo takého? Mohli by ste i teraz, ak tak chcete.“

„Nemožno, Katica — to sa nedá tak naponáhle. Ale vieš ty čo — ja budem čakať, hore, nad dedinou, keď sa budeš vracať.“

„Ktovie, či ja i nezaviaznem v Dolčinách,“ usmieva sa ona, ale hruď sa jej búrlive dvíha v sladkom tušení. Čosi jej ustavične šepká, že sa ide stať niečo zvláštneho, neslýchaného.

„To ty neurobíš, nie. Ak by bolo tak, ja by čakal tu i do zajtra rána. Zísť sa musíme, na každý pád, prvej, než ideš do mesta. To si zachovaj.“

Ona by chcela čosi nadhodiť, ale jej hlas zaviazol v hrdle. Prudkým krokom poberá sa k domu Rogačovmu. Niko Dubčić napäl plachtu, takže sa nadula od meštrála, zvrtol kormidlo a bárka v peknom oblúku šinie sa pred dom rogačovský. Katica i bárka temer súčasne prišli pred dom; Niko Dubčić zvolal ešte raz: „Teda do videnia — ale iste!“ a hľadí za ňou, ako ona spechá schodmi na altánku. Prv, než položila ruku na kľuku pozrela tadolu a vidí jeho, ako hľadí za ňou. Usmiala sa, a na tom úsmeve zúčastnila sa celá jej bytosť, rozbúrená zvláštnymi citmi, od ktorých srdce búcha, ako nikdy dosiaľ. Niečo nevýslovne milého, sladkého rozlievalo sa jej bytnosťou, až sa hlava krúti. Vošla do domu, sama nevie ako.

Tvár jej horí plameňom, oči svietia, srdce nespokojne búcha. Šťastie, že Antica nespozorovala ničoho. I ona si hovela na posteli. Keď buchli dvere domové, skočila splašená, pretiera oči a čaká, čo to za hosť v túto zvláštnu hodinu.

Katica sa tiež obzerá v rozpakoch priestrannou izbou, kam vstúpila. Manželská posteľ, ohromných rozmerov, kde i pani Antica prvej ležala, naplnená je drobizgom. Spod posteľnej plachty — lebo v lete ledva možno i plachtu strpieť na sebe — vykukujú kučeravé hlavy detvákov, prevládaných snom a horúčavou, s tvárami červenými, spotenými. V kolíske leží najmladšie, pokryté tylovým závojom pre muchy. Ináč v izbe dosť neporiadku — nuž ako kde je mnoho detí.

Antica sa rozkrákorila, rozoženúc driemoty. Sotva sa jej povypytovala, čo a ako sa majú tam doma, zabŕdla hneď do predmetu, ktorý je nevyčerpateľný: o deťoch totiž. Taká novopečená matka si míva, že čo vyplňuje jej dušu, to že musí každého zaujímať. V dakoľkých minútach sa už Katica dozvedela, koľko urobil zubov malý Zorzeto,⁵ v ktorom mesiaci sa pustil na nohy malý Nikoleto, kedy počne odúčať Anetu.

Aký to bol rozruch v Dolčinách, keď sa vydávala Antica, chudobná dievčina, za pána Nika Rogača! Ani on nebol boháčom ešte vtedy, no predvídal jeden každý, že musí taký človek zbohatnúť. Za pár rokov sa zmohol a založil kvetúci obchod, sám sa neúnavne túlajúc po Dalmácii. A skutočne dnes je on majiteľom domu, viníc, rozsiahleho obchodu, má k tomu tri trabakuly a, ako sa povráva, i pekný kapitál. Ako závideli Antici slečinky v Dolčinách i okolitých mestečkách! Katica, keď ju navštívila po vydaji prvý raz, nevedela sa nadívať na politírované náradie, objednané rovno v Trieste: veľký šifonier, umývadlo so zrkadlom, uteráky s nápisom: „Dobro jutro!“⁶ i posteľ veľkých rozmerov. Nemohla sa dosť nadiviť hodinám, kde bili kováči kladivom hodiny. Vôbec zo všetkého jej kynulo čosi nového, vznešeného, a zakaždým, keď si čo mala žiadať, žiadala si, aby ju potkalo šťastie, ako sesternicu…

A dnes? Vyzerá jej to tu dosť všedne, čas odfúkol kúzlo novoty z tohoto hniezda. I neporiadok v izbe ju tlačí. Odľahlo jej, keď ju sesternica uviedla do izby „od pohoda“⁷ — salónu totiž. No i tu vidno, že detváky mali prístup. Stolice sú v jednom kúte a kreslo o kolieskach na samom prostriedku salónu. Záclony sú vyzdvihnuté na oblok, aby ich deti neroztrhali. „Nie, nechcela by ja takto,“ myslí sama v sebe, „nie, len ako môže Antica, neborká! Ako sa zakopala!“ Blahobyt, bohatstvo ju nevábi, veď, hľa, nevidno mu nikde stopy, ani na osobe Antice, ani na jej dome. „A čo je z bohatstva, keď sa ho nikde nevidí? Hľa, nemala sa, neborká, ani kedy učesať…“

Pre seba si ona predstavuje druhý osud, druhú budúcnosť. Tam musí byť všetko jasné, skvelé, oslepujúce. Na ničom nesmie byť náter všednosti, prostoty. Pristúpila k obloku a vyzerá špárou cez šalogátre do prístavu. Leptir sa ešte vždy vznáša na hladine mora, nahnutý trochu od meštrála na stranu. V ňom sedí na kormidle Niko Dubčić so sklonenou hlavou. Vidno, že nad čímsi rozmýšľa. Nad čím dumá? Čo znamenali jeho slová, jeho divné pohľady? Čo jej má povedať toľme dôležitého, že by chcel kvôli tomu čakať hoc i do zajtra rána? Zo stiesnenej hrude vykradol sa ťažký vzdych a celú bytosť akoby okovala do svojich okov ťažká starosť…

A keď odstúpila od obloka a vidí pred sebou Anticu, ako napochytre habe šatstvo zo stola a kanapa, ako rozostavuje stolice a kreslá: zdá sa jej tu všetko cudzím, záhadným, takže sa pýta sama seba: Čo ja tu vlastne hľadám?… I osoba, celá bytosť sesternice je dnes cudzia, divná. Nemá s ňou už ani o čom hovoriť. Líca pobledli, ruže na nich opadali, okolo očí začínajú naskakovať vrásky. I oko, to ohnivé oko Antice, stratilo svoj dávny lesk. Vlasy, ktoré jej boli pýchou, dnes sú viac len na prekážku, visiac v jednom chochli do tyla…

„Dívaš sa, aká som!“ zvolala Antica so smiechom, dvíhajúc chochol. „Dívaj sa, dívaj, moja. Taká budeš i ty, keď ťa obsypú deti.“

Katica sa usmiala, ale smiechom sileným. Zjav ženy zanedbanej, ktorá za dievoctva vývodila, odpudzuje ju svojou všednosťou. ,Ako môže byť taká, ako, večný bože! Ako ju nebije strach, že ju muž odbehne, takúto…‘

Nuž každá z nich má svoje mysle, svoje záujmy — mysle, ktoré sa nezhodujú, ale práve rozchádzajú. Zo starého kamarátstva tu už neostalo ani zdrapov: čas a premeny života roztrhali priateľstvo, nenechali medzi sesternicami nič spoločného. Či div, že rozhovor viazne? Nemajú si čo povedať a premínajú sa v rozpakoch na stoliciach, čakajúc túžobne, kedy sa už skončí trápny výstup. Predtým trkotali celé dni a zásoba sa nevyčerpala, dnes berú predmet za predmetom, habkajúc sem a tam v rozpakoch.

Katica nechcela ani užiť šálku čiernej kávy. Nasilu zmočila biskvit v sladkom prošeku, ktorého nadobudol pán Niko celú zásobu, aby bolo, keď deti prikvačí choroba.

Keď zišla znovu na nábrežie, tône sa značne predĺžili. Daktoré okenice, zvlášte čo sú v tôni, sa otvárajú, aby chladivý vetrík prefúkal domy. Ľudia s napuchnutými očima vychádzajú z domov a spod plachiet na palubách lodíc. Iní sedia na kameňoch a schodoch, odfukujúc dym z krátkych lúl a pretriasajúc miestne záležitosti. Katica zaberá krokom trhavým, chytrým, akoby ju hnal. Všimla si pritom žltého Leptira, ako sa kníše medzi druhými bárkami, priviazaný o nábrežie. Pri tom pohľade čuje tlkot vlastného srdca.

Vystúpila na návršie, na ktorom sú rozosiate ostatné domce a záhrady, a našla sa medzi ohradami s hájmi olivovými. Spomedzi kríkov myrty hudú cvrčky, ani čo by ich bol najal, kde-tu vyletí z kríka vtáča a akoby sa neznalo vyznať v ťažkom večernom vzduchu, zapadne zas pod najbližšie krovie. More v kanáli, ani čo by poliate zlatom, planie vo večernom slnci a prelieva sa, čechrí pod hladkaním meštrála, dobíjajúc o breh, od ktorého dolieha vreskot kúpajúcich sa detí.

No ona hrnie napred, akoby cítila, že ju za pätami sliedi strašidlo. Neobzrela by sa ani na stranu za celý svet, aby tým pohľadom nezobudila to, čoho sa tak bojí. A vzdor tomu vidí celkom určite, ako sa na jednom múre podvihla biela postava pod širokým klobúkom a mocným pohybom octla sa pred ňou na ceste. Nezľakla sa toho skoku, čakala podchvíľou, že sa zdakadiaľ vynorí on, ktorý ju prenasleduje v myšlienkach dňom i nocou. A predsa sa vzbúrila celá, akoby sa v nej všetko spremiešalo, keď ju šľahol jeho pohľad, tak divný a predsa zrozumiteľný.

Príduc k nemu, podvihla naň svoje hlboké čierne oči. Jediný jej pohľad otriasol jeho istotou, bezpečnosťou. Stojí pred ňou nehybne, pohrúžený v pozorovaní: z nej sála akási sila, ktorá mu padá na údy ako olovo; nemôže sa hnúť, nemôže odtrhnúť oči z jej očí, ktoré hľadia naň skúmavo, nedôverčivo spod dlhých čiernych rias. Cíti iba to, že mu pôda uniká, odvaha, podnikavosť sa scvrkáva pred veličím jej krásy, pred pôvabom jej zjavu.

„Teda si prišla!“ zvolal konečne, socajúc ako nasilu slová zo stiesnenej hrude. Pozerá na ňu s povďakom, ba v pohľade je i poníženosť. Kde je včerajší Niko Dubčić, ktorý vývodil na plese sťa dáky kráľ, ktorý si nevšíma túžobných pohľadov, s ktorými ho obliehali dievčatá? Nie, nenie to mocný šor Niko — je to úbohý človiečik, ktorý prosí a čaká milosť…

A ako sa on scvrkol pred ňou, tak ona narástla. Podsadla ju tajomná sila — cíti sa bezpečnou, vladárkou nad sebou i nad ním; nebojí sa, triaška popustila a celou bytosťou rozlieva sa povedomie, že môže oblažiť i odpudiť, pozdvihnúť i zavrhnúť. Hrdý úsmev preletel jej ústami, oko zasvietilo víťazne.

„A ako som mohla neprísť?“ odpovedá pokojne, bez záchvevu. „Domov som ísť naostatok musela — a druhej cesty, ako tejto tu, nebolo…“ A pozrela naň s výsmechom v oku.

Jemu sa pretiahol po tvári tieň. Pokýval len zamyslene hlavou. „Viem, viem, že si neprišla kvôli mne… Nenamýšľam si ja, neboj sa. Nebolo treba, aby si mi to spomenula s toľkým dôrazom. Ja som to beztoho vedel.“

,A predsa ma čakal!‘ smeje sa ona sama v sebe, a zas doložila s tým istým úsmevom: „Vedeli ste teda — a od koho?“ a pozerá naň s výsmechom.

„Nuž od teba,“ odpovedá on s istým nádychom výčitky. „Naučená si ty už zaobchodiť s ľuďmi tak, aby si nikto nič nenamýšľal. I včera večer si unikla zo zábavy, nik nespozoroval, kedy…“

„Nespozoroval, komu nezáležalo na tom,“ pohodila ona plecom. „Odišla som, ako každá odchodí; mohol vidieť každý, kto chcel.“

„A ja som sa chystal, že vás odprevadím domov…“

„Bolo by hádam priveľa.“ odpovedá ona trpko. „Takú poctu mohla by čakať daktorá, čo vám je roveň. My obyčajné, nízke… a potom bol s nami otec.“

„Ty neveríš, Katica — ty myslíš, že si ja zahrávam…“ A hlas sa mu zatriasol rozochvením.

„Ja som to nepovedala. Vy ste povedali sami…“

„Ale ty nevidíš, necítiš — nie, neutekaj!“ zvolal prudko, pozorujúc, že sa ona pohla. „Čosi ti mám povedať, a to ti musím rozpovedať dnes, zaraz, na tomto mieste… Darmo ti je teraz, nenazdávaj sa.“ A doložil s hrozbou: „Ak mi utečieš, rovnou cestou pôjdem pod Grabovik, a poviem ti, čo mám na srdci pred otcom-materou. Nech ťa tu dnes nestretnem, bol by to beztoho urobil. To bol môj pevný úmysel.“

Katici sa vohnala horúčava do tváre a pred očima jej skáču iskry. Bezpečnosť, istota ju zanechali.

„A ja volím, že sme sa tu sňali, kde sme sami, kde nás nikto nevidí, nečuje, iba boh, pod týmto modrým nebom. Ja ťa ľúbim!“

Katica sa zasmiala, ale smiech bol silený, až konečne zadrhol kdesi v hrdle a skončil zastenaním.

„A ty sa smeješ!“ zvolal on s bôľnou výčitkou.

Pozrela naň a na oči jej navreli slzy. Cez ne kmitá jej pred očima jeho biela, mohutná postava, jeho rozčúlená tvár so strhanými črtami, akoby to všetko bolo poliate dákousi bájnou žiarou. Všetko v nej popustilo, odmäklo akosi, zaplakala usedave, pokryjúc tvár rukami.

Vzdor tomu rozčúleniu cíti, ako jej zaľahla teplá dlaň na pleci a čuje, ako jej šepce rozochvený hlas:

„Čo plačeš, moja?“

Ona pokrútila smutne hlavou, vymkla sa spod teplej ruky a poodstúpila stranou.

„Čo ti je, Katica?“ pýta sa on v nedorozumení.

Ona utrela slzy a upiera naň pohľad hlboký, záhadný. Konečne preriekla: „A koľké to od vás počuli? Vy sa tak radi zahrávate s nami, težačkami…“

„Nie, Katica — toto nenie zahrávanie. Toto je láska, opravdivá, úprimná. Pozri len, či si zahrávam! Či nečuješ, ako mi bije srdce úprimnou láskou?“

„Možno — nie, nepochybujem ja teraz — ja verím… Ale dokedy? Vy viete, že som vám nie roveň. A ako druhé težačky, byť hračkou, kvôli kratochvíli: ja tak nechcem. Ja som Preturuša — na to pridobrá,“ pohodila hrdo hlavou a oko sa jej zaskvelo šľachetným hnevom.

„A kde to cieliš, preboha dievča!“ zvolal s rozhorčením. „Aby ja také niečo zamýšľal! Áno, pohrávali sme sa, neraz i nehodne, ja uznávam: ale toto je niečo cele iného. Ja ťa ľúbim úprimne, z celého srdca; preto ja nechcem, čo ty spomínaš. Nie, ani vo sne; ja chcem ísť rovnou cestou, statočne, pred očima celého sveta, bez bázne a ohľadov. Ak ty dovolíš, ja som hotový predstúpiť pred tvojho otca; ak chceš zaraz, verejne a otvorene. Dávam ti slovo, môžeš sa naň spoľahnúť.“

Díva sa naň, díva, uvažuje a váha. Áno, nepochybuje o úprimnosti jeho citov; vidno mu na tvári pevnosť rozhodnutia. Ale kde je záruka stálosti! Či vytrvá, či sa neutiahne na polceste: či ju nezavrhne, nesotí do záhuby?

Ale zas z druhej strany podáva všetky možné garancie. Prečo by mal uskočiť? Či nenie pravdepodobnejšie, že čím diaľ, tým tesnejšie k nej prilne? Veď doteraz žiadnej neponúkol toho, čo núka jej — ruku svoju. Zahrával sa, lebo sa ony s ním pustili do zahrávania. No ona — ona sa ohradila, ona má jeho sľub… A načo konečne váhať? Tu je naostatok príležitosť, a to aká! Uskutočniť sny, dosiahnuť všetky túžby. Kedy sa naskytne druhá, skvelejšia a priaznivejšia? A ak sa chce vyšvihnúť, nemožno bez rizika; musí sa odvážiť, čo by sa druhá neodvážila: veď len tak sa dá dosiahnuť, za čím duša túži…

Tak hľa dôvodmi rozumu otriasla pochybami, rozohnala nedôveru a oddáva sa novému, netušenému šťastiu.

„A vaša mama!“ pýta sa hlasom z ktorého vyznieva podľahnutie.

„Moja mama pristane,“ zvolal on s pevným presvedčením. „Ešte bude rada, že sa konečne ožením. Možno by volila ktorú druhú, to dopúšťam,“ a tu vzdor oduševneniu okamihu nemôže nevidieť istý tmavý bod, „možno jej bude i ťažko, ale som istý, že by pristala. A keď ťa lepšie spozná, takto pekne zblízka, ako ja, obľúbi si ťa — ja ti ručím — lebo ona je dobrá, a potom už pristane s radosťou… Bola by jediná prekážka…“

Ona pozrela naň s otázkou v oku.

„Že si slúžka totiž. Prvá podmienka, že by si musela nechať službu. Ja ťa ľúbim vrúcne — a predsa, vyznám ti úprimne, i mne by ťažko padlo chodiť za slúžkou. Kdežto keď budeš doma, tvoj život potečie ako čistá rieka pred očima ľudí i mojej matere: a keď sa moja mama presvedčí o bezúhonnosti, čistote tvojho obcovania, pristane od srdca. To by bola teda moja podmienka, prvá i ostatná…“

Katica sa zachvela pred úprimnosťou jeho reči, pred istotou, ako on všetko rozvážil a premyslel. Skutočne, nieto tu úskokov, ani falše — všetko tak prosté, jednoduché… Ani ozajstných prekážok nieto! Hádanka rozlúštená, ľahko a hravo. Bolo by hriech prechovávať ešte obavy, pochyby, urážkou by bolo nedôverovať. Nie, nesmie ho toľme ponížiť, zaznávať: jeho chovanie oproti nej bolo čestné, bezúhonné.

„Daj ty mne istotu,“ šepoce on, stojac tesne pri jej boku, „istotu, že ma ozaj ľúbiš a zotrváš v láske: ostatné je moja starosť. Ja ti dokážem, že ťa uvediem do Dubčićovho dvora… A naostatok: čo by bolo na tom tak hrozného? Veď i môj otec nosil za detinstva opánky: ja by sa teda vrátil ku koreňu, z ktorého som vyrástol.“

Tak jej jednostaj hovorí, vysvetľuje: či div, že prijíma s oduševnením jeho slová? Veď dýchajú presvedčením a pravdivosťou. Otvára sa pred ňou nový svet — ten s divotvornými sadmi — ten, o ktorom toľko snívala, v ktorom je všetko jasné, nádherné, bez tône, úskalia. Vpíja jeho slová do duše, ako suchá zem vpíja rosu neba… A cítiac tú istú, horúcu ruku na svojom pleci, horúci dych, ktorý na ňu sála, už sa neodťahuje. Hlavu kloní na jeho prsia a okom stopuje jeho líce, či nezbadá na ňom zásvit triumfu. No na jeho tvári nevidí nič iného, iba horúcu žiaru lásky, ktorá i jej vniká do hrude.

„Nemožno opísať, duša, koľme ťa ľúbim, i ľúbiť budem…“ A obsypal jej ústa i zažiarenú tvár bozkami.

„Ach, šor Niko, preboha!“ zvolala, keď sa trochu spamätala. „To predsa nenie tak ľahké! Naši rodičia… My nebudeme nikdy svoji — nikdy!“

„Neboj sa!“ chlácholí ju bozkami.

Hodila sa mu na prsia v divokej radosti. Celá duša pláva vo víťazosláve. Zvíťazila, vyšvihla sa nad všednosť, nad biedu, neresť, nudu. Dosiahla, za čím duša túžila, o čom snívala…

„Ja vám verím, verím. Verím ako otcovi; väčšmi, ako otcovi!“

„Neobanuješ, moja — ja ti sľubujem.“

Slnce sa nachýlilo tuho nad hory. Prímorská planina zahorela červenou žiarou, akoby stála v plameni, keď došli pod mesto. Od mora poťahuje meštrál, zo stráne odkiaľsi ozýva sa pieseň pastierky.

Tu sa rozišli. Ona sa pustila údolím pod Grabovik, on cestou rovno do mesta. Sotva vstúpila do domu, zas vyšla — nemá v ňom miesta. Zahľadela sa do kraja, na ktorý sa počínajú spúšťať prvé tône večera. Od obecnej lokvy⁸ tiahnu ženy v rade pod putňami a džbermi a kdesi z poľa dolieha národná pieseň v chóre, rozlievajúc tiahle zvuky po šírom kraji.

Po večeri vytratila sa do stráne nad domom, medzi česmíny. Cez tmu pozerá v tú stranu, kde sa belie jeho veľký dom v neurčitých obrysoch, dominujúc nad celým húfom domov a chalúp, ani pán a vojvoda. Z jeho otvorených dokorán oblokov ziera tajomná tma do nočného kraja. Terasa domu vyčnieva nad celým mestom sťa veľkolepá bašta. ,Tam je on — on, môj Niko!‘ a zdá sa jej, že vidí sa kmitať svetlo lampy na terase. ,Čo ozaj myslí? Či myslí na mňa…‘ A mimovoľne derie sa jej z hrude vzdych ťažký, letí ta, kde sa kmitá to svetielko, kde možno sedí on, možno tiež zamyslený, hlavu v dlani… Tam budem i ja sedávať, áno, vývodiť — ja prvá, nad všetkými…‘

„No a ty, kde si sa ty utiahla?“ prihovoril sa jej otec, keď vošla do dvora. „Čo si robila?“ A z jeho hlasu vyciťuje zas otcovskú nežnosť a lásku.

„Ach, ćaće, čiže je tu krásne, milo u vás!“ zvolala s takým teplým prízvukom, že sa pohlo i otcovo srdce. „Ako by bolo pekne tu ostať — vždy s vami…“

A oprela sa rukou o otcovo plece. Srdcom jej ženie prúd vrelej nežnosti proti otcovi, ako ešte nikdy nepocítila. ,Počkaj, starý, počkaj‘ zastrája sa ona v tom roznežnení: ,i ty budeš hrdý na svoju dcéru — počkaj len! I ty budeš ukazovať na Dubčićov dom: tam je paňou ona, moja dievka…‘ A pod mocným dojmom tej myšlienky primkla sa bližšie k otcovi a priložila horúce líce k jeho tvári.

„Nuž, to je najľahšie: ak chceš, povedz a zostaneš doma. Nie si nikomu na závade; nikto ťa nevyháňa. Ako by nám bolo krásne!“ rozohňuje sa Mate, ako vždy, keď má príležitosť hovoriť o domácom šťastí. „Bieda nás netlačí, chvalabohu. A lepšie doma v skromnosti, než v cudzine v nádhere… Oj, i náš život, ťažký a lopotný, má svoje krásy a radosti: len ich vedieť užívať. My, težaci, prvý sme stav na svete — nezávisíme od nikoho, iba od boha, ktorý dáva slnce a rosu na naše zeme a vyvádza z nich ovocie. Zostaň s nami a uvidíš — mier sa ti rozhostí v duši, vyvetrejú márne myšlienky a prázdne sny…“

,Aha!‘ strhla sa ona, ,zase ta bije — vždy na jednu stranu. Keby si vedel, keby si tušil…‘ A v duši sa kochá povedomím, že ho prevýšila, vyvrátila všetky obavy, rozohnala výčitky. Jeho reči znejú naivne, sťa blábolenie decka. Kde je ona, ako hlboko pod ňou je otcova múdrosť, a všetky náuky! On, ktorý míva, že prišiel všetkému na koreň! Aké to, bože môj, náhľady, aké náuky úzkoprsé, tesné. Všetko vpratané do rámca, ktorý vytvorili ľudské predsudky… Múdrosť, ktorá nevidí na piaď od nosa a bojí sa najmenších prekážok!

Pozrela naň s úsmevom dobrotivým a pritúlila náružive svoje horúce líce k jeho oholenej tvári.

Na druhý deň vysadli obe sestry a odišli na parník do Konice. Ivan sám ich odprevádza, pekne, pešky. Odobrali sa od domácich citlivo, i od samej Barice. I ona ľutuje, že odchodia. Do domu vniesli pokoj a veselosť. ,Teraz budeme zas každý v druhom kúte trčať,‘ ľutuje ona, keď sa stratili medzi prvými domami.

Matija sa vyberala z domu veselo. Vie, čo ju čaká v meste… Katica ide z povinnosti — treba predsa vystúpiť zo služby na slušný spôsob a vrátiť sa môže, kedykoľvek sa jej zažiada. Otec by pristal hoc i zaraz. No nie, musí ísť, lebo treba vyskúsiť, či to, čo bolo včera, bolo naozaj, či Dubčić bude stáť ozaj na svojom… Či hovoril opravdive, a či sa len zahrával. Toto je najlepšia próba. On sám by ju mal zdržať, nepustiť…

A prechodiac mestom, spoza každého uhla čaká, že sa ukáže jeho strojná postava, že predstúpi, chytí mula za ohlavu a sníme ju zo samára. Alebo aspoň že predstúpi, podá jej ruku a pozrie jej do očí pohľadom, ktorému nik druhý nemôže rozumieť, iba ona…

Ticho zaplakala, keď rodné mesto ostalo za ňou. Nikde sa neukázal! Obzerala sa na mesto z návršia. Veľký biely dom vyčnieva nad ostatnými, vychodiace slnce horí na oblokoch, pozatváraných ešte. Teda spia ešte; i on spí, bárs by mal vedieť, že ona v túto chvíľu opúšťa rodné mesto… Aké to trpké sklamanie — tým trpkejšie po včerajšej víťazosláve! Vidno, že sa darmo úfala, darmo verila jeho sladkým slovám.

Prišli do Konice, spustili sa hneď na nábrežie pred agenciu, kde vymenili karty. Katica zádumčivo hľadí na šíre more a podchvíľou odroní sa ťažký vzdych od srdca. Len aby došiel parník čím skorej, čím skôr opustiť kraj, kde ju potkalo také sklamanie, a nikdy, nikdy sa viac nevrátiť. Hľa, končiar sťažňa vykukol spoza predhoria, onedlho vplával parník majestátnym oblúkom do prístavu a primkol sa k samému brehu. Pobrala sa k mostu, že vystúpi na palubu, keď za ňou zazneli prudké kroky.

Pred ňou stojí Niko v sviatočných šatách, zaprášený, spotený.

V oku jej zaplápolal oheň šťastia, z líca zmizli chmáry a zádumčivosť.

„Vy prišli!“ zadivila sa.

„A čo na tom zvláštneho?“ pohodil plecom Dubčić, nazrúc jej hlboko do čierneho oka. Pohľad, ktorému naozaj iba ona rozumie. Ivan a Matija stoja stranou, cele ľahostajne, nepozorujúc a netušiac ničoho, čo sa to s Katicou robí. „I ja cestujem do mesta. Vrátim sa hneď pozajtre. Len toľko, že som neodospal parník. No Rumenko nezabudne tak ľahko na dnešnú prechádzku.“

Katica vidí, ako jeden zo šuhajov vodí spoteného Rumenka Nikovho za uzdu. Dosiaľ ešte odfukuje, dvíhajúc spotené boky dohora.

Jej sa zas otvára ten svet, skvelý a nevídaný, o ktorom už-už začala pochybovať. Vodcom v tom svete je jeho láska, ktorá na ňu tak presvedčivo pozerá z jeho čiernych očí. Vztýčila hlavu, prechádzajúc sa s ním po nábreží, kým zatrúbi parník. Dubčić stojí pri sestrách na palube, nevšímajúc si nikoho, ani svojich známych — spoločne so sestrami pozdravuje Ivana, keď sa parník začal hýbať.