Dekanka : Vedúci katedry
|
|  Yüklə 0.74 Mb.
|
2.8. Čeľaď Arionidae 2.8.1. Arion circumscriptus (JOHNSTON, 1828) Výskyt tohto druhu je severozápadnej Európe, z krajín sú to: Fínsko, Švédsko, Poľsko, Slovensko, Česko, Holandsko, Francúzsko a európska časť Ruska (Capinera, Choate, 2003).
Obýva vlhké zmiešané a listnaté lesy, zvlášť jelšové. Najčastejšie žije v dolinách a roklinách, najviac tam, kde je veľa padnutého lístia. Je to málo pohyblivý druh. Nikdy nelezie na stromy, ani na kmene. Obýva väčšinou roviny, v horách ustupuje príbuznému druhu A. Silvaticus (Lohmander, 1937). Od neho sa líši škvrnami na chrbte a štíte, tmavými bokmi a namodralým odtieňom farby (Pfleger, 1988). Dĺžka druhu v natiahnutom stave je do 40mm, častejšie 25mm. V zmrštenom stave je telo dlhé do 27mm, zvyčajne 15-20mm. Patrí medzi malé, až stredne veľké druhy. Dospelé jedince sú tmavosivé alebo hnedé. Plášť je čierno zafarbený, smerom von k obrube nohy svetlejší s úzkymi postrannými tmavými pruhmi. Noha belavá. Sliz je bezfarebný (Turner et al., 1998). Po fixácií sú tmavé pruhy zreteľnejšie, obzvlášť na štíte. Chodidlo je u živých exemplárov modrobiele, po fixácií krémové (Pfleger, 1988). 2.8.2. Arion fasciatus (NILSON, 1823) Tento druh je rozšírený po celej Európe. Veľmi hojne sa vyskytuje v Rakúsku, v Česku a Slovensku. Zavlečený bol i do USA (Kerney et al., 1979). Vyskytuje sa prevažne v kultúrnych biotopoch - zeleninové záhrady, parky, polia, staré cintoríny. S obľubou sa zdržuje na vlhkých miestach pod kríkmi a stromami. Aktívny je hlavne v noci. Cez deň sa ukrýva pod kameňmi drevom a inými predmetmi. Vyskytuje sa spoločne so synantropnými druhmi A. hortensis, Trichia hispida, Cepaea nemoralis (Pfleger, 1988). Druh je zreteľne plochý. Dĺžka natiahnutého tela je do 50mm, zmršteného tela do 30mm. Patrí medzi stredne veľké druhy. Farba chrbtu je sivastá a žltohnedá, na stranách svetlejšia s jasnými viditeľnými žltými pruhmi pod tmavými postrannými čiarami, pravá prebieha nad dýchacími otvormi. Pri fixácií alkoholom tieto pruhy spolu so žltou farbou chrbtu miznú a telo sa stáva svetlosivým. Noha je sivo biela (Kerney et al., 1979). Chodidlo je u živého jedinca krémové, po fixácií biele. Sliz je zvyčajne bezfarebný (Pfleger, 1988).
Francúzska, v južnom Rakúsku. A ako synantropický druh v Poľsku. Kultúrne biotopy obsadzuje bežne, predovšetkým v strednej Európe a v Škandinávií (Kerney et al., 1979). Obýva zmiešané a listnaté lesy a tienisté kroviny. Ako synantropný druh sa tento slimák vyskytuje v rôznych kultúrnych biotopoch, kde často spôsobuje škody, hlavne v skladoch (Pfleger, 1988). Dĺžka tela dospelých jedincov v natiahnutom stave je do 35mm a v zmrštenom okolo 15mm. Sfarbenie chrbta tohto druhu je takmer čierne, je ohraničený modročiernymi postrannými pruhmi, relatívne blízko pri sebe ležiacich a skoro paralelne prebiehajúcich, dopredu sú len slabo priblížené. Najspodnejší rad škvŕn je často biely. Tykadlá sú červenkasté, hlava čierna alebo sivá. Noha rozlične sfarbená, od slabožlta do silno oranžova ( Kerney et al, 1979). Mladé jedince sú sfarbené modrošedo. Po fixácií tento odtieň mizne a stávajú sa tmavošedými. Sliz je hustý, žltý , alebo žltooranžový (Pfleger, 1988).
Anglicku, Francúzsku, Švajčiarsku, juhozápade a západe Nemecka a v Rakúsku. Výskyt nie je zaznamenaný v Maďarsku. V prirodzenom habite je jeho častý výskyt zaznamenaný hlavne na západnom pobreží Európy (Kerney et al., 1979). Jeho rozšírenie súvisí hlavne s ľudskou činnosťou, kedy bol zavlečený za pomoci poľnohospodárskych plodín a sadeníc.(Horsák, Dvořák, 2002). Tento druh predovšetkým obsadzuje kultúrne plochy, kde sa stáva opakovaným premnožením častým škodcom. Prednosť dáva drobným záhradkám alebo zaplaveným, hustým a zarasteným plochám vo väčších sídlach. S obľubou vyhľadáva tienisté miesta s vysokým stupňom vegetácie, akými sú napríklad priekopy vedľa komunikácií. Pri vlhkom počasí prenikajú na poľnohospodárske plochy, kde svojím žerom spôsobujú veľké hospodárske škody, hlavne na porastoch repky. Jedná sa o silne invazívny druh (Horsák , Dvořák, 2002). Je to stredne veľký až veľký druh, ktorý dosahuje dĺžku 70 – 140 mm. Farba je veľmi variabilná, často špinavo sivozelená. Vyskytuje sa aj s tmavými pruhmi, na každej strane plášťa lýrovito prebiehajúce. Tiež sa vyskytuje hlavne v oblasti Bulharska v oranžovej farbe. Najväčší výskyt je zaznamenaný v sivej a hnedej farbe. U dospelých jedincov často pruhy chýbajú. Chodidlo je belasé, sliz bezfarebný (Kerney et al., 1979). 2.8.5. Arion rufus (LINNAEUS, 1758) Hranicu výskytu tohto druhu tvoria Alpy. Východnú hranicu tvorí územie západného Poľska ,Česka a Slovenska. Do ostatných častí Európy bol tento druh zavlečený. Obýva vlhké lesy, zvlášť listnaté, miestami žije i v krovinách a na lúkach. Je to charakteristický druh prímorských lesov, preniká však i do kultúrnej krajiny. Živý sa rastlinnou ale aj živočíšnou potravou (Pfleger, 1988). Telo je zavalité, dlhé a široké, vzadu je zaokrúhlené a sploštené. Dospelé jedince dosahujú v natiahnutom stave dĺžku 100 – 150 mm, v zmrštenom stave do 80 mm. Pri podráždení sa polguľovite sťahuje. Dýchací otvor je u dospelých jedincov nápadne veľký (Pfleger, 1988). Jedince tohto druhu vykazujú značnú farebnú variabilitu. Chrbát ,boky a štít sú jednofarebné, oranžové, svetločervené, červenohnedé, tmavohnedé až sítočierne. Lem chodidla býva takmer vždy červený s priečnymi tmavými pruhmi, silnejšími i slabšími, ktoré sa striedajú. Chodidlo je šedé. Sliz z vrchnej strany u jedincov s červeným odtieňom je oranžový, u hnedých až čiernych je bezfarebný. Sliz chodidla je bezfarebný. Na chladných stanovištiach prevládajú formy tmavé, na teplých biotopoch formy farebnejšie. Štít je dosť hrubozrnitý, chrbát a boky majú pomerne dlhé a vysoké pokožkové hrbolky (Pfleger, 1988). 2.8.6. Arion silvaticus (LOHMANDER, 1937) Výskyt tohto druhu je porovnateľný s A. circumscriptus. V strednej Európe patrí medzi druhy najčastejšie rozšírené. Z Európskych krajín sa nachádza vo Švajčiarsku, v Česku, Slovensku, Maďarsku a južnom Poľsku. Rozšírený je hlavne v listnatých lesoch, pri vodných tokoch a v údoliach (Kerney et al., 1979). Jedince sú malé až stredne veľké, dosahujú dĺžky 3 – 4 cm. Sfarbenie je slabo sivé až sivohnedé. Farba na stranách je vyblednutá, s jednou širokou tmavou, rovnou, postrannou čiarou. Noha je belavá. Dospelé jedince majú sliz bezfarebný (Kerney et al., 1979).
Predovšetkým v Rakúsku, Slovensku, Česku, Poľsku a Maďarsku (Kerney et al., 1979). Obýva najrôznejšie lesy v nížinách i horách, vyskytuje sa i na rašeliniskách. V antropogénnych biotopoch - predovšetkým v starých parkoch a cintorínoch - je vzácnejší. Živý sa hubami, rastlinami a trusom bezstavovcov (Pfleger, 1988). Telo je vypuklé so slabo vyklenutým chrbtom. Reliéf kože tenký, medzi dýchacím otvorom a strednou líniou chrbta je 18 - 20 radov hrbolkov (Pfleger, 1988). Tento druh je stredne veľký. Dĺžka v natiahnutom stave 35 - 80mm a v zmrštenom stave do 45mm. Obyčajne tmavohnedý s tmavými postrannými pruhmi po oboch stranách tela, ktoré prechádzajú nad a pod dýchacími otvormi s malými pozdĺžnymi škvrnami. Plášť je zväčša menej bledší ako zvyšné telo. Noha belavá až sivobiela. Sfarbenie je však variabilné, rozšírené sú najmä druhy červenohnedé a sivé. Chodidlo je vždy krémové. Sliz je svetložltý až oranžový, sliz chodidla je bezfarebný ( Kerney et al., 1979).
horských krajín až po subalpínske a alpínske pásmo. Obľubujú vlhké až stredne vlhké miesta , pod kôrou a v starých kmeňoch stromov. Výskyt je zaznamenaný v Česku, Slovensku, Poľsku a Maďarsku (Kerney et al., 1979). V Karpatskej oblasti obýva mierne teplé a vlhké lesy obzvlášť je rozšírený a aktívny i cez deň po letných dažďoch, kedy sa pohybuje a živí hubami, lišajníkmi, jahodami a v núdzi i trávami (Pfleger, 1988). Dĺžka tela dosahuje 90 – 100 mm v natiahnutom stave, v zmrštenom stave je dĺžka tela 80 mm. Telo je mohutné ale vzadu silno zúžené. Kýl vystupuje z polovice , až dvoch tretín chrbtovej čiary. Plášť je menší ako tretina dĺžky tela a vzadu je špicatý, je trojuholníkovito zakončený. Pokožková skulptúra je veľmi dobre vyvinutá. Farba tela je variabilná a závisí od veku jedinca: dospelé jedince sú modrasté, modrozelené alebo fialovomodré, značenia spravidla chýbajú. Mladé jedince majú naopak olivovohnedý chrbát a na zadnej strane tela sa nachádzajú dva zreteľné ostroprerušené čierne pásy, ktoré niekedy dosahujú až k štítu. Boky chrbát a hlava sú tmavožlté, chodidlo je sfarbené šedozelené až do žlta (Kerney et al., 1979). Kýl nie je farebne odlíšený. Chodidlo je šedočierne, jednofarebné, alebo sú bočné polia tmavšie ako je stredné. Sliz je priezračný, svetložltý (Pfleger, 1988).
Hranica rozšírenia tohto druhu je v strednej Európe, kde vo voľnom prostredí nie je veľmi životaschopný. Výskyt bol však zaznamenaný v južnom Nemecku, Rakúsku, juhovýchodnom Poľsku, Česku a Slovensku. Častejšie sa vyskytuje v Maďarsku, Rumunsku a Bulharsku. V Škótsku iba v skleníkoch. Obýva prevažne lesy (Kerney et al., 1979). Jedince sú stredne veľké, v natiahnutom stave asi 5 cm dlhé. Farba tela je slabo sivožltá, niektoré jedince sú priesvitné, s párom postranných pruhov, ktoré sú relatívne dosť vysoko. Prebiehajú blízko k stredovej línií. Pár tmavých pásov na plášti má lýrovitú formu. Dýchacie otvory majú slabo sfarbený okraj. Podošva je sivobiela. Podošvový sliz je Bezfarebný (Kerney et al., 1979). 2.9.2. Lehmannia marginata (O.F. MULLER, 1774) Výskyt tohto druhu je zaznamenaný v celej strednej Európe. Výnimkou je oblasť Škandinávie a južného Balkánu. Na východ zasahuje až do Ruska (Bogon, 1990). Žije obzvlášť v lesoch pod odumretými stromami, rád vylieza na stromy. Nájdeme ho aj na skalnatých pôdach a na skalných múroch. Obzvlášť v oblastiach s malým počtom zrážok (Kerney et al., 1979). Telo tohto slimáka je štíhle s mäkkou pokožkou a veľkým krvným splavom, ktorý obsahuje krvnú tekutinu riedenú vodou. Štít je vzadu tupo zaostrený, kýl slabý a krátky. Veľkosť tohto druhu je v natiahnutom stave do 75 mm a v zmrštenom do 40 mm. Základná farba jedinca je šedá, s načervenaným nádychom, stredom chrbta sa tiahne svetlý pruh. Na bokoch sú jeden alebo dva páry pruhov, z ktorých spodný býva menej zreteľný a často sa rozpadá v rad škvŕn. Štít je vzadu tupo zaostrený, má vždy lýrovitú kresbu a vo vnútri má ešte jedno tmavšie pozdĺžne pole (Pfleger, 1988). Podošva je biela až sivá, sliz je bezfarebný. Pri podráždení je častejšie oddelené veľké množstvo vodnatého slizu. Farba tela u tohto druhu je veľmi variabilná (Kerney et al., 1979). 2.9.3. Limax cinereoniger (WOLF, 1803) Tento druh slimáka je zaznamenaný takmer v celej Európe, okrem škandinávskych krajín a Islandu. Je to druh, ktorý nie je sústredený len na určité oblasti ( Kerney et al., 1979). Obýva prevažne lesy, vzácnejšie staré parky, kde ho nájdeme pri kameňoch, pod kôrou stromov a pod kameňmi. Vyhýba sa kultúrnej krajine. Veľkosť tela dosahuje 150 – 200 mm, vzácne až do 300 mm. V zmrštenom stave do 100 mm. Má veľké telo s napnutou pokožkou a silným chrbtom, ktorý dosahuje asi polovicu chrbtovej čiary. Chrbtové hrbolky sú hrubé veľmi dlhé a úzke. Sfarbenie tela je veľmi variabilné, závisí od oblasti v ktorej sa vyskytuje. Mladé jedince sú zvyčajne svetlé, krémové alebo škoricovohnedé s nejasnou kresbou, môžu byť aj bez nej. Na chodidle je tmavý pigment, ktorý sa však objavuje až neskoršie. U dospelých jedincov je základná farba biela, šedá, žltá, niekedy aj hrdzavá. Kresba chrbtu sa skladá z troch párov tmavých pásov alebo iba pásov škvŕn. Štíť je vždy jednofarebne tmavý. Kýl je svetlejší ako chrbát. Postranné polia chodidla sú šedé až čierne, takže biele stredné pole ostro vyniká. Pri silnom vývoji tmavého pigmentu sa objavujú aj čierny jedinci. Telový a podošvový sliz je bezfarebný (Pfleger, 1988).
častiach Európy. Obýva prevažne lesy vzácnejšie staré parky, kde ho nájdeme pri kmeňoch alebo pod kôrou stromov a pod kameňmi. Vyhýba sa kultúrnej krajine. S európskych krajín je rozšírený v Česku a v Slovensku, kde žije najmä v nížinách a je synantropickým druhom. Z ďalších krajín je to Poľsko a škandinávske krajiny. Vo Fínsku bol jeho výskyt zaznamenaný len v skleníkoch (Kerney et al., 1979). Veľkosť tohto druhu v natiahnutom stave je 100 – 200 mm a v zmrštenom stave do 100 mm. Je to značne veľký slimák štíhleho tela s kýlom, ktorý zasahuje až do tretiny chrbtovej čiary. Pokožkové hrbolky sú dlhé, eliptické, vpredu i vzadu špicaté. Štít je vpredu zaokrúhlený, vzadu špicatý (Pfleger, 1988). Obyčajne je slabo hnedý až sivý, s dvomi alebo tromi tmavšími pozdĺžnymi pásmi na každej strane tela. Niekedy sú pásy vo forme fľakov. Tykadlá sú červenohnedé. Kýl je svetlý, chodidlo je jednofarebné, svetlé. Obruba tela je rovnomerne bielej farby . Sliz je bezfarebný a hustý (Kerney et al., 1979). 2.9.5. Malacolimax tenellus (O.F. MULLER, 1774) Rozšírenie tohto druhu je na väčšine územia strednej, západnej, severozápadnej a severnej Európy, okrem Írska, severnej Škandinávie a Islandu (Kerney et al., 1979). Žije hlavne v lesoch od nížin do hôr, niekedy sa objaví i v starých parkoch. Je jedným s mála druhov obývajúcich i ihličnaté monokultúry. Celý život sa pohybuje na povrchu pôdy, nelezie na kmene. Jeho hlavnou potravou sú huby alebo lišajníky, mláďatá sa živia podhubím (Bogon, 1990). Telo je pomerne malé. V natiahnutom stave je 25 – 50 mm veľké, v zmrštenom stave 15 – 35 mm. Telo je veľmi jemné s priesvitnou mäkkou pokožkou a jemnými hrbolčekmi. Vrchná strana tela má farbu žltú, zelenožltú alebo šedožltú. Vzácnejšie žltooranžovú. Hlava a tykadlá sú čierne, alebo tmavohnedé. Chodidlo je svetložlté alebo krémové. Po fixácií sa na plášti objaví lýrovitý tmavý vzor s tmavou škvrnou v strede a na chrbte má tmavé pozdĺžne pruhy. Mladé jedince sú svetlejšie. Po fixácií žltý pigment mizne a telo má farbu krémovú ( Pfleger, 1988). Telový sliz je žltý až oranžový a pri dotyku tuhý. Podošvový sliz je bezfarebný. Pri tomto druhu je len veľmi málo farebných variant (Kerney et al., 1979).
ovplyvnenej a narušenej krajine. Takto človekom narušených miestach je viac ,či menej porušená ekologická stabilita a rovnováha. To znamená, že sa tu vyskytujú náhradné, nestabilné a často výrazne ochudobnené rastlinné a živočíšne spoločenstvá, kde po druhoch, ktoré vplyvom zmien vymizli, zostalo voľné miesto. Druhy, ktoré sú schopné znášať tieto zmeny, potom môžu využívať voľnú kapacitu voľného prostredia. Často to tiež súvisí s vyhubením predátorov, alebo prirodzených nepriateľov takýchto druhov. Potom sme svedkami ich „nepochopiteľného“ premnoženia. Ďalším faktorom, ktorý hrá v prospech slimákov je, že sa jedná o nie pôvodný druh v prostredí, kam nepatrí. To má za následok, že tu nie sú vytvorené funkčné biologické vzťahy medzi slimákmi a ich potenciálnymi predátormi a parazitmi (Horsák, Dvořák, 2002).
metódou. Pri premnožení slimákov potom neudržované plochy pôsobia ako liahne a miesta, kde prečkávajú nepriaznivé obdobie. Na postihnutých plochách je nutné urobiť tieto zásahy: 1.odstrániť možné úkryty (kamene, drevo, fólie, dosky a plechy). 2.odstrániť kompost a neponechávať väčšie množstvá zbytkov plodín, burín a tráv. Miesta, kde je vlhko a pôsobia rozkladné procesy i vyššia teplota, sú obľúbenými úkrytmi a optimálnymi miestami pre kladenie vajíčok. 3.pravidelný ručný zber alebo nabodávanie na tyč s klincom, najlepšie krátko po daždi, alebo skoro ráno. 4.používať pasce, vlhké drevené dosky (denne kontrolovať a ihneď ich ničiť), nádoby zakopané do zeme ( PET fľaše) naplnené vodou alebo pivom. 5.záhony zeleniny a ďalších úžitkových plodín ohradiť 10cm širokým pruhom pilín, ktoré sa potom polejú čiernou kávou. Bolo zistené, že roztok s 1-2 % koncentráciou kofeínu je pre slimáky smrteľným nervovým jedom a rovnako ich odpudzuje. Je možné použiť i ďalšie prekážky, ako je dusíkaté vápno, pálené vápno, popol, samotné piliny, alebo ich zmesi. 6.využívanie kuchynskej soli (NaCl) v dávke 500 – 4000 kg na ha (van Rozen, 2003) S ohľadom na znalosť vývojového cyklu je potrebné zdôrazniť, že likvidácia by mala byť najintenzívnejšia v máji až v júli. 2. Chemická (Horsák, Dvořák, 2002) V súčasnosti sa na trhu stretávame hlavne s prípravkami, kotné sa podľa fyziologického účinku dajú rozdeliť na dve skupiny. Buď sa jedná o preparáty, ktorých účinná látka pôsobí ako nervový jed (najčastejšie methiocarb). Odlišným typom sú preparáty kde je účinnou látkou metaldehyd, ktorý pôsobí ako dotykový a požerový jed. Ten spôsobuje ochrnutie slimákov s nadmernou sekréciou slizu a má za následok ich dehydratáciu. Tieto prípravky sú menej účinné, ale čiastočne selektívne a tým sú šetrnejšie k životnému prostrediu. Odporúča sa aplikovať hneď po vzídení rastlín. Aplikácia má byť k rastlinám. (Iglesias, 2001). Regulácia vajíčok slimákov je najúčinnejšia prípravkami na báze bromoxynil, ioxynil, pytidate + bromoxynil, čo sú zložky herbicídov (Iglesias, 2002). Významný účinok proti vajíčkam slimákov mali aj insekticídy na báze thiocyclam hydrogen oxalate, imidacloprid, diflubenzuron (Iglesias, 2002). Všeobecne však platí, že každá chemická látka, naviac pokiaľ sa jedná o jed, má negatívny vplyv na životné prostredie. Môže tu nastať situácia že síce prípravok okamžite zničí slimákov na danom pozemku, ale po opadnutí účinku sa jedince v krátkom čase dostanú späť na pozemok z neudržovanej plochy. V súčasnosti je najpoužívanejším prípravkom proti slimákom (prípravok na báze 4 % methiocarbu) Mesurol Schneckenkorn (Bayer, 2003):
- vďaka priamemu účinku prípravku dochádza k dlhodobému zastaveniu žeru. Jedince sa neregenerujú ani pri vlhkom počasí. - účinnosť nie je závislá na teplote - odolnosť prípravku voči dažďu - je tvarovo stabilný a dobre sa rozmetá Aplikácia prípravku môže byť pri sejbe, pred alebo po vzídení porastu. Plodiny, v ktorých je možné uplatniť tento prípravok : kapusta repková pravá, obilniny, červená a biela kapusta, karfiol, špenát v poľných podmienkach, hlávkový šalát v poľných podmienkach i v skleníku, jahody a okrasné rastliny. Formulácia : granulát Dávkovanie : 3 kg/ha Ochranná doba : 14 dní. 3. Biologická a, komerčné prípravky Už dávno je známa hlística Phasmarhabditis hermaphrodita ako parazit, ktorý je schopný tlmiť nežiadúce premnoženie slimákov. U tohto druhu je výhodou, že nemá jedovatý vplyv na životné prostredie a neničí potencionálnych predátorov. Podľa niektorých štúdií má táto hlística hlavný vplyv na juvenilné a mladé druhy. Na dospelé jedince je účinok minimálny až nulový (Wilson et al., 2002). Hlística Phasmarhabditis hermaphrodita je komerčný, cenovo dostupný parazitoid. Obzvlášť využiteľný na farmách s ekologickým poľnohospodárstvom (Speizer, 2001).
Medzi ďalších prirodzených predátorov slimákov patria zástupcovia z čeľade
znáškami vajíčok iných druhov. Ide o ulitnaté slimáky - Oxychilus draparnaudi a Oxychilus cellarius. Zo stavovcov môžu slimákov požierať napr. kačice a ježe (Horsák, Dvořák 2002). |