2. kapitola európa sa stáva kresťanskou

tom istom mieste. Podľa jeho príkladu na Skalke pri Trenčíne tri roky viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol po celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v katedrálnom chráme v Nitre.

Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od autora Legendy biskupa Maura, pochádzajúceho z okolia Nitry, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.).

V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VIL, z podnetu kráľa sv. Ladislava, boli kanonizovaní medzi prvými piatimi uhorskými svätcami: kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerhardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi nitrianskej diecézy a sv. Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry.

Ich úcta sa veľmi rýchlo rozšírila, o čom svedčí skutočnosť, že biskupský kostol už začiatkom 12. storočia nesie ich titul: "Sancíorum Emmerami, Andreae et Benedicti". Podobne tiež kanonická kapitula: "ccmonici Sancíorum Emmerami, Andreae et Benedicti"

Odôvodnene predpokladaná kontinuita dvoch významných cirkevných inštitúcií -zoborského kláštora a nitrianskej kapituly - utvárala podmienky pre rozvoj písomnej kultúry v období vznikajúceho uhorského štátu. V tomto období sa predovšetkým členovia benediktínskej rehole stali voľnými pokračovateľmi cyrilo-metodskej myšlienky i nositeľmi slovesnej kultúry. S činnosťou zoborských benediktínov sa spája vznik Zoborských listín z roku 1111 a 1113, ako aj ďalších najstarších písomností, vzniknutých v Uhorsku.

Aj keď bitkou pri Lechu v roku 955 sa situácia zmenila v neprospech Slovenska, ani po strate politickej samostatnosti nestratilo svoj význam. V 10. a 11. storočí tvorilo aj v novom štátnom útvare samostatné kniežatstvo. Historickým jadrom slovenskej krajiny zostala časť územia, kde rozprestieralo v 9. storočí Pribinovo kniežatstvo.

Slovensko, po strate novej štátnej samostatnosti susediace s mocnejšími národmi, sa nestalo veľkým, ale aj ako malý národ sa nestratil v búrlivých prúdoch dejín, ktoré sa cez dlhé stáročia prehnali cez našu krajinu.

Do nového Uhorska, ktoré sa takmer na celé tisícročie stalo domovom nášho národa, priniesli si Slováci všetko, čo zdedili z čias svojej štátnej samostatnosti. Predovšetkým svojou kresťanskou kultúrou prevyšovali všetky ostatné národy, ktoré obývali územie vznikajúceho Uhorska. Ako už neraz v dejinách, i v tomto prípade sa ukázalo, že kultúra národa je viac ako jeho početná sila a vojenská moc.

Územie Slovenska, tvoriace most medzi Východom a Západom, ale i medzi severnou a južnou časťou Európy, bolo strategicky veľmi dôležité v stredoeurópskych záležitostiach.

81

Na prelome 10. a 11. storočia dostal sa kráľ Štefan (997 - 1038) do sporu s mocným poľským panovníkom Boleslavom Chrabrým (992 - 1025), ktorý obsadil územie Slovenska po Dunaj okolo roku 999. Držal ho po nadvládou 2-3 roky, severnejšiu časť od hornej Nitry asi do roku 1017.

O náboženskom a kultúrnom raste Slovenska svedčia početné kláštory, ktoré boli centrami nielen náboženského, ale aj kultúrneho a hospodárskeho života. Ony umožňovali kontakt aj mimo Uhorska.

Medzi najstaršie kláštory patrí benediktínske opátstvo sv. Hypolita pri Nitre. Jeho počiatky siahajú pravdepodobne až do obdobia Veľkej Moravy. Sv. Štefan, kráľ, ho obdaril rozsiahlymi majetkami.

Benediktíni žili v kláštore na Zobore do roku 1468. Kláštor pustol až do roku 1691, keď nitriansky biskup Blažej Jáklin (+ 1695) uviedol do neho mníchov sv. Romualda - kamaldulov. Boli tam až do zrušenia panovníkom Jozefom II. roku 1782.

V roku 1075 vzniklo na Slovensku ďalšie centrum náboženského, hospodárskeho a kultúrneho života: opátstvo sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku. S jeho činnosťou je spojený aj vznik Nitrianskeho kódexu (Evanjeliára) - najstaršej rukopisnej knihy nielen na Slovensku, ale s najväčšou pravdepodobnosťou v rámci bývalého Uhorska. Kniha z 11. stor. je písaná po latinsky na kvalitne zviazaných pergamenových listoch, prekrásne iluminovaná.

Medzi ďalšie benediktínske kláštory patrí tiež opátstvo Panny Márie v Pohraničiach pri Nitre, opátstvo sv. Beňadika na Skalke pri Trenčíne (zal. 1224), Panny Márie v Klíži pri Topoľčanoch, opátstvo sv. Kozmu a Damiána v Ludaniciach, na Spiši, v Krásnej nad Hornádom a ďalšie.

Pôsobenie benediktínov, ale aj iných reholí, je dôkazom zbožnosti a tiež kultúrnej vyspelosti slovenského ľudu v dávnej minulosti.

Prvý premonštrátsky kláštor založil na Slovensku veľmož Lampert roku 1135 vBzovíku pri Krupine okolo roku 1220 v Jasove. Cisterciáti sa usadili v roku 1141 v Lipníku pri Rožňave a neskôr v Bardejove a Štiavniku. Po páde Svätej Zeme do rúk Turkom usadili sa na Slovensku aj templári v Klíži-Hradišti, Ilave, Oravskom Podzámku a Ružomberku.

Z reholí pôsobiacich v Palestíne to boli tiež karmelitáni (Prešov, Bratislava), križiaci-ochrancovia hrobu sv. Hieronyma (Chmeľov, Lendak, Huncovce). Roku 1229 na žiadosť niekoľkých spišských farárov prichádzajú na Skalu útočišťa kartuziáni. Čoskoro založili aj druhý kláštor v Červenom Kláštore.

82

V 13. storočí prichádzajú na Slovensko františkáni a dominikáni. Prvé kláštory si

Zo ženských reholí mali na Slovensku kláštory okrem cisterciátiek aj klarisky (Trnava, Bratislava, Kežmarok).

Najstaršie politické rozdelenie Slovenska bolo župné. Strediskom stolice boli hrady, na ktorých boli aj hradné fary. Od 14. storočia vznikajú fary nielen v mestách, ale i vo viac obývaných slovenských krajoch.

Čo sa týka cirkevnej organizácie Slovenska z 10.-11. storočia sú ešte mnohé nejasnosti najmä ohľadom nitrianskeho biskupstva.

Nitra bola vil. storočí sídlom kniežat i locus credebilis, a predsa nepočuť (a či práve preto?) o biskupstve v Nitre. Ani v Prahe a Ostrihome niet zmienky o tomto biskupstve. Nemožno obísť ani záznamy neskorších kronikárov, ktorí spomínajú, že nitriansky biskup sv. Bystrík položil život 24. septembra 1046 alebo 1047 za vzbury pohanského Vathu.

Biskupom Gervázom, ktorého pravdepodobne kapitula zvolila okolo roku 1115, pokračuje známa história nitrianskeho biskupstva. Nie je však zatiaľ známa zmienka o fakte obnovenia tohto biskupstva začiatkom 12. storočia. Isté je, že nitrianska kapitula tu mala stále sídlo a volila si prepošta. Dosvedčuje to aj záznam o návšteve kráľa Štefana v Nitre roku 1006, ktorý v Nitre našiel v kostole sv. Emeráma 9 kanonikov. Pobudol s nimi tri dni. Biskup sa tu nespomína, hoci je možné, že kráľ Štefan, ktorý zakladal nové biskupstvá, obnovil ho aj v Nitre.

Od začiatku 12. storočia Slovensko bolo cirkevnoprávne rozdelené na veľké oblasti. Najväčšiu oblasť tvorilo ostrihomské arcibiskupstvo, menšiu cirkevnú jednotku tvorilo nitrianske biskupstvo a na východnom Slovensku to bolo jágerské biskupstvo.

Nitrianski a jágerskí biskupi boli sufragánmi ostrihomského arcibiskupa, a tak prakticky celé Slovensko bolo súčasťou ostrihomského arcibiskupstva a cirkevnej právomoci jeho metropolitov.

Za vlády kráľa Kolomana (1095-1114) a jeho nástupcov prešiel do cirkevného života systém archidiakonátov. Zväčša sa kryli svojimi hranicami s územím žúp. Okrem archidiakonátov vytvorili sa mimo biskupských sídel kolegiálne kapituly (Bratislava, Spiš) a ich prepošti vykonávali na spôsob archidiakonov skoro celú biskupskú jurisdikciu. Okrem spišského prepošstva časť slovenského územia patrilo prepozitúre sv. Juraja pri Ostrihome.

Tento stav cirkevnej jurisdikcie na slovenskom území trval bez väčšej zmeny do druhej polovice 18. storočia.

V období 12. - 14. storočia, podobne ako aj v iných krajinách, aj na našom
území sa zakladali školy - kapitulské, kláštorné a farské.

Správa o kapitulskej škole v Nitre z roku 1111 spomína učiteľa Willermusa a menovite štyroch nitrianskych kanonikov.

Organizácia kapitulných škôl u nás sa veľmi nelíši od štruktúry v iných európskych krajinách. Vzdelávali sa tu budúci kňazi, ale aj chlapci, ktorí sa chceli venovať svetským povolaniam. V zápise z roku 1338 kapitulnej školy v Bratislave sa uvádza, že tam študovali aj synovia mešťanostov a chudobných rodičov.

Najstaršia správa o farskej škole pochádza z roku 1378 v Nitrianskom Hrádku.

Pokojný a prosperujúci vývin na území Slovenska narušil vpád Tatárov v rokoch 1241 a 1285. Jeden oddiel tatárskeho vojska prenikol hlboko do slovenského územia a spustošil Zemplín a Šariš. (Pri invázii Tatárov r. 1241 padol aj nitriansky biskup Adam.)

Kráľ Bela IV. (1235-1270) povoláva nemeckých kolonistov, ktorí zakladajú banícke osady, čo napomáha v 13.-14. storočí vzniku miest.

Koncom L3. storočia sa rozpadlo Uhorsko na niekoľko častí, v ktorých vládli bohatí veľmoži. Matúš Čák Trenčiansky - pán Váhu a Tatier (+ 1321) - sa zmocnil väčšej čiastky slovenského územia (patrilo mu 26 stolíc ä 92 hradov s panstvami) a vládol ako nezávislý panovník.

Po vymretí Arpádovského rodu (1301) sa dostal v Uhorsku k vláde rod Anjuovcov (1306-1382), ktorý bol požehnaním i pre územie Slovenska. Príslušníci tohto rodu zakladali mestá, podporovali rozvoj obchodu a priemyslu, najmä baníctva.

Po smrti kráľa Ľudovíta Veľkého (+ 1382) nastali znova spory o uhorský trón. Kráľom sa stal Žigmund Luxemburský (1387-1437). Za tohto panovníka bolo Slovensko v rokoch 1421-1434 viackrát spustošené husitskými vojskami. Hrozné spustošenie vyvolalo medzi slovenským ľudom skôr odpor a nenávisť, než sympatie k husitizmu.

Jasným obdobím v uhorských dejinách bola vláda Huňadyovcov, najmä krála Mateja Korvína (1457-1490). Za jeho vlády sa šírili na územie Uhorska myšlienky humanizmu a renesancie. Kráľovské sídlo Budín sa stalo strediskom talianskych učencov a umelcov. Prejavil sa záujem o štúdium.V 14. storočí študovalo z Uhorska v Bologni asi 36 študentov, v Padove 40. Zo Slovenska z nich bolo asi 20%. Vo Viedni do r. 1450 študovalo z celého Uhorska 2929 študentov, z toho zo Slovenska bolo 595 študentov.

Kráľ Matej v roku 1465 založil v Bratislave univerzitu - Akadémia Isíropoliiana, ktorá však po smrti svojho zakladateľa zanikla. Hoci jej existencia bola pomerne krátka získala zvučné meno v Európe. V počiatkoch sa kládol dôraz najmä na štúdium filozofie a teológie, univerzita však umožňovala aj štúdium astronómie. Svedčí o tom aj dosiaľ zachovaný glóbus s mapami hviezdnej oblohy v Krakove, s ktorým na Istopolitane pracoval jej profesor Martin Bylica z Olkusze. (Ide o najstarší zachovaný umelecko-historický prístroj svojho druhu v Európe.)