2. kapitola európa sa stáva kresťanskou
|
|  Yüklə 201 Kb.
|
72 všetci? To sa vy nehanbíte uznávať iba tri jazyky a prikazovať, aby všetky ostatné kmene boli slepé a hluché? Povedzte mi, či robíte Boha bezmocným, že to nemôže dať, alebo závistlivým, že to nechce?" (ZK XVI). V Ríme sa im dostalo prijatia od samotného pápeža Haclriána II., ktorý vychádza ich privítať až k bránam Ríma. Iste aj preto, že niesli so sebou relikvie sv. Klimenta. O ich úspešnom pobyte vo Večnom meste svedčia aj tieto slová: "Keď pápež prijal slovanské knihy, posvätil ich a položil v chráme Svätej Márie, ktorá sa volá ľalné, i spievali nad nimi svätú liturgiu. Nato prikázal pápež dvom biskupom, Vormozovi a Gauderikovi, vysvätiť slovanských učeníkov. A ako ich vysvätili, hneď spievali liturgiu slovanským jazykom v chráme svätého apoštola Petra. Na druhý deň spievali v chráme svätej Pelronily a na tretí deň spievali v chráme svätého Andreja. A potom zase spievali v chráme veľkého učiteľa národov, apoštola Pavla. Nad jeho svätým hrobom celú noc spievali chválospevy po slovansky a ráno znova spievali liturgiu. Mali na pomoc biskupa Arzénia, jedného zo siedmich biskupov, a Anastázia, bibliotékam" (ŽK XVII). Metod a niektorí žiaci moravskej školy teda boli v Ríme vysvätení za kňazov. Chorľavý Konštantín však vstúpil v Ríme do kláštora, prijal rehoľné meno Cyril a po krátkom čase 14. februára 869 zomrel.(Je možné, že Konštantín bol biskupom, ako to vyjadrujú niektoré zobrazenia nachádzajúce sa v Ríme). Dojímavé sú slová, ktorými sa pred smrťou prihováral svojmu bratovi: "Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jedinú brázdu, a ja, skončiac svoj deň, padám na oranisku. Ale ty ľúbiš veľmi Horu, no neopúšťaj pre Horu svoje učenie. Lebo čim môžeš byť skorej spasený'.'"' (ŽM VII). Iste to bola veľká obeta od Metoda, ktorý vždy túžil po kláštornom živote a teraz celá starostlivosť o misiu doľahla na jeho plecia. Modlitba zomierajúceho Cyrila je duchovným testamentom aj pre náš národ, ktorému priniesol duchovné hodnoty nepredstaviteľných hodnôt: "ľane Bože môj, ktorý si všetky anjelské zbory a netelesné sily stvoril, nebo si vystrel a zem si založil a všetko jestvujúce z nebytia v bytie priviedol, a ktorý vždy vypočúvaš tých, čo plnia tvoju vôľu a boja sa teba a čo zachovávajú tvoje prikázania, vyslyš moju modlitbu a zachovaj verné stádo, nad ktorým si ustanovil mňa, nesúceho a nehodného svojho sluhu. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo vyslovujú proti tebe rúhanie, a znič trojjazyčný blud a zveľaď Cirkev svoju množstvom. Všetkých spoj do jednoty, učiň ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere a správnom vyznávaní a vnukni do ich sŕdc slovo tvojho prijatia za synov. Lebo to bol tvoj dar, takže si nás nehodných, ochotných na dobré skutky a tebe milé činy prijal hlásať evanjelium tvojho Krista. Ktorých si mi dal, ako tvojich tebe odovzdávam, spravuj ich svojou mocnou pravicou skry ich pod ochranu svojich krídel, aby všetci chválili a slávili tvoje meno, Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen" (ŽK XVIII). Cyril bol s veľkou úctou pochovaný v bazilike sv. Klimenta a uctievaný od začiatku ako svätec. Metod sa spolu s vysvätenými kňazmi vracia k Slovenom. Cestou sa zastavil na Blatnohrade u Koceľa. Koncom roku 869 posiela Koceľ Metoda s dvadsiatimi učeníkmi
opäť do Ríma so žiadosťou, aby pápež vysvätil Metoda za biskupa. Pápež Hadrián II. vyhovel Koceľovej žiadosti. Obnovil dávno zaniknuté panónske arcibiskupstvo (Sirmium), pripojil k nemu územie Moravy a vymenoval Metoda za panónskeho a moravského arcibiskupa a pápežského legáta. Bulou Glória in alíissimis Deo, ktorú adresuje Svätoplukovi (871-894), oznamuje, že potvrdil používanie slovanskej liturgie, Metoda ustanovil za arcibiskupa a posiela ho ako učiteľa a svojho legáta. Toto potvrdenie svedčí o dobrom vzťahu medzi rímskym pápežom a solúnskymi bratmi, ako aj o úspešnom pobyte v Ríme. Obnovenie sirmijskej metropoly, kde bol prvý biskupom sv. Andronik (podľa tradície jeden zo 72 učeníkov Ježišových), vyvolal veľké rozhorčenie bavorského episkopátu. Biskupi protestovali u Ľudovíta Nemca (850-875) a spisom De conversione Bagoariorum el Caranlanonim dokazovali svoje nároky na Panóniu. Medzitým sa aj v Moravskej ríši zmenila situácia. Rastislavov synovec Svätopluk sa vzoprel proti svojmu strýkovi, podvodom ho zajal a vydal Nemcom. Rastislava v Regensburgu odsúdili na smrť, ale dostal milosť. Oslepili ho a uväznili v kláštore. (Pravoslávna cirkev na Slovensku ho vyhlásila za svätého v Prešove 29. októbra 1994.) Svätopluk, napriek tomu, že uznal franskú nadvládu, upadol do podozrenia a dostal sa do väzenia. Metoda, vracajúceho sa z Ríma, zajali vojenské družiny franského kléru. V Regensburgu bol súdený za porušovanie ich jurisdikcie a v Švábsku uvrhnutý do väzenia do kláštora v Ellwangene, alebo v Reichenau. Až v roku 873 na príkaz pápeža Jána VIII. bol arcibiskup Metod z väzenia prepustený a v sprievode biskupa z Ancony prichádza na Moravu. Jeho spory s franským duchovenstvom však neutíchajú. V roku 879 obžalovali Metoda u pápeža, že "ľudprivádza do bludu" a že "omše spieva v barbarskom, čiže v slovanskom jazyku", čo mu bol Ján VIII. (872-882) po oslobodení z väzenia zakázal, a preto Metod opäť odchádza do Ríma a vysvetľuje všetky falošné obvinenia. Z Ríma sa Metod vracia s bulou Induslriae tuae, v ktorej pápež Svätoplukovi oznamuje, že Metod je vo všetkom pravoverný a potvrdzuje ho v hodnosti arcibiskupa. Schvaľuje aj slovanské písmo a liturgiu a berie Svätopluka pod ochranu "svätého Petra". Na Svätoplukovu žiadosť vysvätil pápež Vichinga za nitrianskeho biskupa. Mal byť však vo všetkom podriadený arcibiskupovi Metodovi. No Viching nerešpektoval Metodovu nadriadenosť a robil intrigy proti Metodovi. Arcibiskup Metod aj napriek tomu pokračoval od svojho návratu z väzenia v literárnej, organizačnej, ale predovšetkým pastoračnej činnosti. V jeho životopise sa píše: "...zveril mu (Svätopluk) všetky kostoly i duchovných vo všetkých mestách. Od toho dňa veľmi začalo rásť Božie učenie, vo všetkých mestách sa zväčšoval počet duchovných a pohania - odvracajúc sa od svojich bludov - uverili v pravého Boha" (ŽM X). Rozbroje medzi franským a slovanským kňažstvom vyústili po Metodovej smrti do zákazu slovanskej liturgie a vyhnania jeho žiakov.
Metod, vyčerpaný neúnavnou prácou, poznačený utrpením, ešte pred smrťou určuje svojho nástupcu v osobe kňaza vynikajúcich kvalít - Gorazda, pochádzajúceho z tohto územia. On ako autor Života Metodovho zachytil aj posledné okamihy svojho vzácneho učiteľa: "A keď sa v Kvetnú nedeľu zhromaždil všetok ľud, hoci veľmi zoslabnutý, vošiel do chrámu, požehnal cisára i knieža, duchovenstvo i všetok ľud. A riekol: "S/režte ma, deti, do tretieho dňa!" Ako sa i stalo. Keď svital tretí deň, povedal naposledy: "Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha" (Lk 23, 46). A na rukách kňazov dokonal šiesteho dňa mesiaca apríla, v tretej indikcii, roku 6393 od stvorenia sveta. A len čo ho jeho učeníci opatrili a vzdali mu dôstojné pocty, vykonali cirkevnú službu po latinsky, grécky a po slovansky a uložili ho v katedrálnom chráme. I priradil sa k svojim otcom i patriarchom i prorokom i apoštolom, učiteľom a mučeníkom. Ľudia však, nesčíselný národ, čo sa zhromaždil, odprevádzali ho so sviecami, oplakávajúc dobrého učiteľa a pastiera: muži i ženy, malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i nevoľní, vdovy i siroty, cudzinci i tuzemci, neduživí i zdraví; všetci, lebo všetkým sa stal všetko, aby získal všetkých" (ŽM XVII). V osobe sv. Metoda a jeho brata sv. Konštantína-Cyrila dostali slovanské národy aj náš - slovenský - bohatstvo nevyčísliteľných hodnôt. Pripomína to aj apoštolský list Egregiae virtutis - Vynikajúcej statočnosti, ktorým boli 31. decembra 1980 vyhlásení za spolupatrónov Európy. Ich veľký význam pre evanjelizáciu slovanských národov ešte výraznejšie vyjadruje encyklika Slavorum Apostoli z roku 1985. V ich živote okrem toho môžeme vidieť vzácne hodnoty kvalít osobného života,
V neúnavnej práci pri šírení evanjelia na našom území majú svoj významný podiel aj spolupracovníci solúnskych bratov. Oni boli ich priamymi pokračovateľmi. Z pomerne veľkého počtu spolupracovníkov vyniká sv. Gorazd. Arcibiskup Metod, ktorý svojho žiaka Gorazda počas vyše tridsaťročnej spolupráce veľmi dobre poznal, ho charakterizuje nasledujúcimi slovami. Na otázku učeníkov - "Koho pokladáš, otče a učiteľu ctihodný, za súceho medzi svojimi učeníkmi, aby bol nástupcom v tvojom učení?" - odpovedal a ukázal na jedného zo svojich známych učeníkov, nazývaného Go- 75 razd: "Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako aj moja" (Život Metoda XVII). Slová arcibiskupa Metoda sú duchovným závetom, v ktorom vyjadruje aj svoj úprimný vzťah k svojmu žiakovi a spolupracovníkovi od začiatku misie na Morave. V staroslovanskom Živote Konštantína čítame: "Keď prišiel (Konštantín,) na Moravu, s veľkou úctou ho prijal Rastislav a keď zhromaždil učeníkov, oddal mu ich na učenie" (XV). Gorazd patril ku skupine klerikov z vyšších spoločenských vrstiev, ako bol napríklad Slavomír, príbuzný kniežaťa, predurčených za prvých domorodých hierarchov. Roku 885 vzrástol počet Metodových žiakov na dvesto. Gorazd v tom čase už určite pomáhal pri vedení vysokej školy. Pri Gorazdovej voľbe vychádzal Metod z pomerov 9. storočia, ktoré delili ľudí na slobodných a poddaných. V myšlienkovom svete takéhoto prostredia nebolo možné, aby nástupcom v arcibiskupskom úrade bol niekto iný ako syn niektorého vplyvného moravského veľmoža, ktorý mal vážnosť v očiach kniežat aj ich podporu. Kandidát na biskupský stolec mal mať i primerané vzdelanie, ktoré mohol nadobudnúť v západnom štýle v benediktínskom kláštore sv. Hypolita v Nitre alebo v niektorej zo škôl Franskej ríše. Gorazd všetky tieto podmienky spĺňal. Samotné meno Gorazd dáva možnosť predpokladať jeho slovenský pôvod i charakter. Po výskumoch prof. Jána Stanislava môžeme už aj bližšie určiť miesto Gorazdovho pôvodu. Bolo to na juhozápad od Nitry, kde rod Gorazdovcov vlastnil svoje majetky, na ktorých s najväčšou pravdepodobnosťou postavil kostol. Z majetkov rodu ostal dodnes názov majera nitrianskeho biskupa Garázda - Garážd (pôvod názvu ukazuje na jeho vznik v 9. stor., písomne sa prvý raz spomína v listine z 15. júla 1251 v tvare Graz). Po kostole ostal názov mučeník, - svätý Kliment, pápež mučeník, ktorého ostatky z Chersonu priniesli svätí bratia na Moravu a ich väčšiu časť aj do Ríma (vMočneku, kde územie Gorazdova patrí je doteraz zasvätený farský kostol sv. Klimentovi, v lokalite Gorazdova stojí kaplnka sv. Gorazda posvätená nitrianskym sídelným biskupom kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom, 31. júla 1994). Gorazd sprevádzal svojich učiteľov roku 867 do Ríma, kde bol vysvätený za kňaza. Obdivuhodné je, že ostal s Metodom aj vtedy, keď neprajnosť franského kléru dosiahla svoj vrchol a arcibiskupa zajali. Možno predpokladať, že arcibiskup Metod po takmer trojročnom väznení na nemeckom území, v ktorom boli spoločne, viedol Gorazda k pastoračným povinnostiam a k vedeniu cirkevného úradu, ktorým ho chcel poveriť iste nie unáhlene. Bola to totiž najdôležitejšia úloha, aj keď nemožno poprieť literárnu prácu, ktorej sa Gorazd venoval. Pre budúcnosť bolo treba získať mladých mužov, najmä z veľmožských rodín, ktorí by mali blízko k slovanskej bohoslužbe i ku kultúre, ktorej základy položila byzantská misia. Gorazd mal byť aj sprostredkovateľom medzi dvoma liturgiami alebo kultúrnymi prúdmi, latinským a slovanským, ktoré sa prejavovali v Moravskej ríši. A to tým viac, keď sa Svätopluk priklonil na stranu franských kňazov. 76 Cyril a Metod s ďalšími spolupracovníkmi založili v Moravskej ríši okrem Vysokej školy podľa vzoru byzantskej dvornej školy v Carihrade aj Slovanskú literárnu školu. Medzi najvýznamnejších literárnych spolupracovníkov patril práve Gorazd. V synodiku cára Borisa z roku 1211 sa zachovala Oslava Cyrila a Metoda a ich žiakov, v ktorej sa uvádza, že Kliment, Sáva, Gorazd a Naum venovali mnoho práce slovanským knihám. Cirkevnoslovanská pamiatka bulharského pôvodu z konca stredoveku Skazanie o prevedenii pisanija pokladá popredných učeníkov, vrátane Gorazda, za spolupracovníkov slovanského prekladu Svätého písma. Gorazd bol totiž výborným znalcom domáceho jazyka í náboženskej terminológie, zaužívanej na našom území už pred byzantskou misiou. Keďže Gorazd bol v bezprostrednej blízkosti prvého slovanského arcibiskupa -Metoda, iste je aj autorom jeho životopisu, ktorý poznáme pod názvom Život Metoda. Autor totiž dáva veľký priestor účinkovaniu sv. Metoda v Moravskej ríši, jeho neúprosnému boju s bavorským klérom. Iste to bol znalec domáceho prostredia, pretože verne vykresľuje politické pomery a spoločenské ovzdušie na tomto území. Tiež v liturgickom diele Kyjevské listy sa objavuje veľa panonizmov-moravizmov, čo vedie k záveru, že autorom mohol byť Gorazd. Túto mienku podporuje aj 20. modlitba zo štvrtej omše, preniknutá hlbokým vlasteneckým cítením i obavou pred nebezpečenstvom Frankov a starých Uhrov:
Gorazdovi sa pripisuje aj preklad staroemerámskej spovednej modlitby zo starej hornonemčiny do staroslovienčiny. Po smrti Metodovej v roku 885 sú životné cesty Gorazda a jeho spoločníkov nejasné a názory autorov sa v tejto otázke značne rozchádzajú. Grécky Život sv. Klimenta, známy aj pod názvom Bulharská legenda, podáva správu o prenasledovaní Metodových učeníkov: "Ale drzý a bezočivý zástup bludárov nezniesol, aby mu bol Metod aj po smrti živým súperom. Preto kričal: Poďme, premôžme Gorazda a nastrojme mu úklady! Lebo jeho život je nepodobný nášmu a odlišné sú jeho cesty a vyčíta nám hriechy. Ak on zostane nažive, ožil by znova aj Metod." Odstránili ho z biskupského úradu a nastolili akéhosi Vichinga, opojeného vínom bludárstva a schopného opojiť aj iných... A tých, ktorí mali učiteľský úrad, ba aj mnohých iných znamenitých mužov, spútali do okov a väznili v temniciach, kde nebolo nijakej útechy, lebo nesmeli k nim ani príbuzní, ani známi. Tak urobili so známym Gorazdom, ktorého
Nemeckí žoldnieri dostali rozkaz vyhnať žiakov arcibiskupa Metoda za hranice Moravskej ríše. Avšak medzi učeníkmi, ktorí museli opustiť Svätoplukovu dŕžavu, sa Gorazd vôbec nespomína. Po prepustení z väzenia sa Gorazd pravdepodobne utiahol na dvorec niektorého veľmoža, nakloneného slovanskej liturgii. Viching nemohol Gorazda vyhnať z Moravy, lebo pochádzal z domáceho vznešeného rodu. Vo veci Metodovho nástupcu Gorazda pápež Štefan V. nariadil: "Nástupcovi, ktorého sa Metod opovážil po sebe napriek ustanoveniam všetkých svätých otcov, z našej apoštolskej moci zakážte vykonávať úrad, kým nepríde k nám osobne a svoju vec živým slovom nevysvetlí." Takéto nariadenie svedčí o tom, že správy poslané do Ríma o situácii na Morave boli úmyselne skreslené. Veď nemožno pochybovať o tom, že arcibiskup Metod -vynikajúci znalec kanonického práva, menoval svojho nástupcu protiprávne. V pápežskom rozhodnutí treba skôr vidieť starostlivosť Rímskej Stolice o cirkevnú organizáciu na našom území ako prejav nedôvery voči Metodovi, či samotnému Gorazdovi. Gorazd bol totiž ešte kňaz. Biskupskú vysviacku nemohol dostať na území Moravskej ríše, nakoľko cirkevná hierarchia v tomto čase tu nejestvovala. (Podľa starokresťanskej tradície k biskupskej vysviacke sú potrební traja biskupi.) Po zmene situácie keď v roku 900, alebo krátko pred ním prišli do Moravskej ríše legáti pápeža Jána IX. (898-900) arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, aby reorganizovali moravskú provinciu a vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov, je veľmi pravdepodobné, že arcibiskupom sa stal mimoriadne nadaný a všestranne vzdelaný učeník Gorazd. Knieža Mojmír II. (894-906) iste informoval pápežských legátov o nečestnosti Vichinga, ktorý opustil biskupstvo v Nitre a ešte predtým krivo obžaloval Gorazda v Ríme. Knieža určite pripomenul aj poslednú vôľu arcibiskupa Metoda, ktorý označil Gorazda za svojho jedinečného nástupcu. Gorazdove životné cesty po rozpade Moravskej ríše, a teda aj cirkevnej provincie, sú zahalené tajomstvom. Hovorí sa o jeho pobyte v Čechách, Poľsku aj Bulharsku, kde je jeho úcta zvlášť živá a je zaradený do zoznamu svätých Sedempočetníkov (Cyril a Metod, Kliment, Naum, Gorazd, Sáva a Angelár). Na Východe bola táto úcta veľmi rozšírená a v samotnom Bulharsku k ich úcte vznikli viaceré kláštory a kostoly. V Berate, na území dnešného Albánska, ktoré v 9.-10. storočí patrilo k Bulharsku, sa nachádzal kláštor, založený vraj svätým Gorazdom. Podľa mapy ruského vedca B. Grigoroviča Očerk putešesťvija po Evropejskoj Turcii, vydanej v Moskve 1877 sa tento kláštor nachádzal juhozápadne od Ochridského jazera. Je možné, že sa nachádzal v blízkosti starého pravoslávneho kostola Uspenie Bogorodično zo začiatku 13. storočia. Tu sa uchováva aj malá schránka s relikviami sv. Gorazda. Na 78 schránke sú mená slovanských svätcov: Gorazdon, Ange/ari, Kenos, Teodoro, Savas, Kirilos, Metodi. Sú na nej tiež reliéfy slovanských apoštolov. Celá schránka bola vyrobená roku 1885. (V nej boli uložené aj kovové symbolické topánky, ktoré vraj patrili sv. Gorazdovi). O pobyte Gorazda v Bulharsku svedčí aj Djukanžova listina v Národnej knižnici v Paríži z 13. storočia, napísaná po grécky, v ktorej sú vymenovaní bulharskí arcibiskupi: tretím arcibiskupom v poradí je uvedený sv. Gorazd: "Gorazdos Chirotóniíis para Melódiu, eo ústeron ekdiochtis para tonpneumalómcháon". Kult sv. Gorazda na tomto území dokazuje aj ikonopisná tradícia od 13. storočia. Prof. Michal Lacko, opierajúc sa o názory profesorky Karolíny Lanckoronskej, poukazuje na skutočnosť, že v 10. storočí v Krakove bolo arcibiskupstvo so staroslovanským bohoslužobným jazykom. Prvým arcibiskupom tu mal byť Gorazd. Prof. Lackoronska zastáva tiež stanovisko, že biskupstvo do Krakova bolo prenesené z Nitry po vpáde Uhrov do strednej Európy. Kalendár zo 14. storočia, pochádzajúci z Vislice, mal 17. júla zaznamenaný sviatok sv. Gorazda. Nemožno obísť spojitosť, že na ten istý deň pripadá sviatok cyrilo-metodských učeníkov v bulharskom cirkevnom kalendári. Niektorí však vidia zámenu mena Gorazd s pustovníkom Svoradom, ktorého sviatok sa v tento deň slávi. Celé stáročia sa na Slovensku o Sv. Gorazdovi pre mnohé príčiny mlčalo. Až obnovená liturgia zaviedla na Slovensku liturgickú spomienku sv. Gorazda a jeho spoločníkov, ktorá sa každoročne slávi 27. júla ako ľubovoľná spomienka a od roku 1993 ako povinná spomienka. Svätý Gorazd právom patrí medzi významné osobnosti na Slovensku. Je prvý po mene známy slovenský svätec, kňaz, pedagóg, literát, vzdelanec európskeho formátu, diplomat, aj mučeník. Bol nielen verným spolupracovníkom solúnskych bratov, najmä sv. Metoda, ale pravdepodobne aj jeho nástupcom na arcibiskupskom stolci.
Počas vlády panovníka Svätopluka bola jeho ríša silným mocenským činiteľom v strednej Európe. Po jeho smrti (r. 894) sa jeho nástupcom stal syn Mojmír II., ktorý sa však svojimi schopnosťami nevyrovnal otcovi. V roku 895 sa Čechy dali pod ochranu Regensburga a aj iné kmene sa odtrhli od Moravskej ríše. Okolo roku 899 Mojmír II. požiadal pápeža o znovuzriadenie cirkevnej hierarchie. Proti znovuzriadeniu cirkevnej hierarchie protestovali nemeckí biskupi v roku 900 u samého pápeža. Z prameňov nevieme určiť, kde jednotliví biskupi sídlili. V tom čase zo severovýchodu vtrhli do dunajskej kotliny kočovní Maďari. Moravania v roku 902 odrazili ich útok, avšak o päť rokov neskôr, v roku 907 v bitke pri Bratislave, Maďari zvíťazili a tak napomohli rozvrátiť Moravskú ríšu. 79 Jej zánikom mizne postupne na našom území aj staroslovanská vzdelanosť, vyznačujúca sa rozvojom písomníctva veľkej ideovej a umeleckej hodnoty. Na rozdiel od českých krajín, kde v 10. storočí vznikajú staroslovanské pamiatky (strediskom sa stal kláštor na Sázave), z územia Slovenska nám pre 10. storočie chýbajú doklady nielen o staroslovanskom písomníctve, ale aj o pamiatkach latinskej literatúty, hoci bez pochýb jestvovali. Časť pamiatok slovanskej písomnosti z tohto obdobia sa zachovala v rukopisoch z 11. - 16. storočia a uchovávajú ju predovšetkým zbierky v Bulharsku, Rusku, bývalej Juhoslávii a Rumunsku. Našim najstarším latinským rozprávacím prameňom, zaoberajúcim sa konkrétnym slovenským prostredím, je Maurova legenda o Andrejovi - Svoradovi a Beňadikovi z roku 1064 - 1070. Pravdepodobne Svorad pochádzal z územia Poľska. Dokazuje to aj neskoršia tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už v 13. storočí tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko. Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého Hypolita na Zobore, ho prijal opát Filip, od ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej. Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika. Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Tri dni v týždni nejedol celkom nič. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si vyžiadal od opáta "40 orechov, a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia". Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu, si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Otesaný dubový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedlo používal na spánok. Keď sa jeho unavené telo naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil, zranený bodliakom. Okrem toho si zavesil okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene. Ak mu hlava klesla, hneď ho udrel kameň. Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil. Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v nitrianskej katedrále sv. Emeráma. Najväčšia časť relikvií je v Pálfryovom relikviári z roku 1674. Sv. Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Pochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z územia Slovenska. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na
|